11*27*/384*/ Potrestanie víly Gangany ***(3,42k)

Kedysi dávno žili kráľ a kráľovná, ktorí vládli krajine takej malej, že by ste ju mohli obísť za jeden deň. Obaja boli veľmi dobrí, jednoduchí ľudia; možno nie veľmi múdri, ale snažili sa byť ku každému láskaví; a to bola často chyba, pretože kráľ dovolil všetkým svojim poddaným, aby sa spolu rozprávali a radili sa o správe kráľovstva aj o súkromných záležitostiach. A to všetko malo za následok, že bolo veľmi ťažké presadiť nejaké zákony a ešte ťažšie prinútiť niekoho, aby ich dodržiaval.

            Žiadny cestovateľ nikdy neprechádzal kráľovstvom bez toho, aby sa nepýtal, ako sa stalo, že je také malé. A toto bol dôvod. Len čo sa Petaldo (tak sa totiž kráľ volal) narodil, otec a matka ho zasnúbili s neterou svojej priateľky, víly Gangany – keby niekedy mala nejakú neter. No ako roky plynuli a Gangana bola stále bez netere, mladý princ na svoju osudovú nevestu zabudol. A keď mal dvadsaťpäť rokov, tajne sa oženil s krásnou dcérou bohatého farmára, do ktorej sa vášnivo zamiloval.

            Keď sa to víla dozvedela, prepadla prudkému hnevu a ponáhľala sa to oznámiť kráľovi. Starec si v duchu myslel, že jeho syn čakal dosť dlho, ale neodvážil sa to povedať, aby na nich všetkých nevrhla nejaké strašné kúzlo a oni sa nepremenili na vtáky, hady alebo, čo je najhoršie, na kamene. A tak musel proti svojej vôli mladíka vydediť a zakázať mu prísť na dvor. Vskutku, bol by sa stal žobrákom, keby nebolo majetku, ktorý jeho žene daroval jej otec farmár a ktorý mladík získal povolenie povýšiť na kráľovstvo.

            Väčšinu kniežat by takéto zaobchádzanie veľmi nahnevalo, najmä keď starý kráľ čoskoro zomrel a kráľovná sa tešila, že bude vládnuť namiesto neho. Petaldo bol však spokojný mladý muž a celkom mu stačilo, že si svoj maličký dvor zariadil podľa vzoru svojho otca a mal komorníka, najvyššieho správcu a niekoľko dvorných pánov; zatiaľ čo mladá kráľovná si sama určila dvorné dámy a družičky. Rovnako zriadil mincovňu na razenie peňazí a vybral si senátora ako hlavu piatich policajtov, ktorí sa starali o poriadok v hlavnom meste a trestali chlapcov, ktorých prichytili pri hádzaní kameňov do okien paláca.

            Prvým, kto zastával tento dôležitý úrad, bol svokor mladého kráľa, vynikajúci muž menom Kaboš. Všetci ho mali veľmi radi a bol taký rozumný, že vôbec nebol márnivý, keď ho hneď povýšili do hodnosti senátora, hoci bol len obyčajným farmárom a každý deň chodil po svojich poliach ako zvyčajne. Toto jeho správanie kráľa tak zasiahlo, že čoskoro neurobil nič bez toho, aby sa s ním neporadil.

            Každé ráno Kaboš a jeho zať spoločne raňajkovali, a keď dojedli, kráľ vytiahol zo svojej železnej truhlice veľké zväzky štátnych listín, ktoré chcel so svojím senátorom prebrať. Niekedy strávili pri riešení týchto dôležitých záležitostí aspoň dve hodiny, ale častejšie sa stávalo, že po niekoľkých minútach Kaboš povedal:

            „Prepáčte, pane, ale Vaše Veličenstvo tejto záležitosti ani trochu nerozumie. Nechajte to na mňa a ja to vyriešim.“

            „Ale čo mám teda robiť?“ spýtal sa kráľ. A jeho minister odpovedal:

            „Ach, môžete vládnuť svojej manželke a starať sa o svoju ovocnú záhradu. Uvidíte, že tieto dve veci vám zaberú všetok čas.“

            „Nuž, možno máte pravdu,“ odpovedal kráľ; a tajne sa tešil, že sa zbaví starostí spojených s vládnutím. Ale hoci Kaboš robil všetku prácu, Petaldo sa nikdy nezabudol objaviť pri veľkolepých príležitostiach v kráľovskom plášti z červeného plátna a so žezlom z pozláteného dreva. Medzitým trávil dopoludnia štúdiom kníh, z ktorých sa dozvedel, kedy je vhodné sadiť ovocné stromy a kedy ich treba strihať, a popoludnia trávil vo svojej záhrade, kde svoje vedomosti uplatňoval v praxi. Večer hrával karty so svojím svokrom, večeral na verejnosti s kráľovnou a o desiatej hodine večer už všetci v paláci tvrdo spali.

            Kráľovná bola rovnako šťastná ako jej manžel. Milovala byť vo svojej mliekarni a nikto iný v kráľovstve nevedel vyrobiť také chutné syry. Ale nech bola akokoľvek zaneprázdnená, nikdy nezabudla upiecť malý jačmenný koláč a urobiť maličký krémový syr a dať ich pod konkrétny ružový krík v záhrade. Keby ste sa jej spýtali, pre koho sú a kam putujú, nevedela by vám to povedať, ale povedala by, že v noci, keď sa vydávala, sa jej vo sne zjavila víla a prikázala jej vykonať tento obrad.

            Keď sa kráľovi a kráľovnej narodilo šesť detí, prišiel na svet chlapček s malou červenou čiapočkou na hlave. Takže sa od svojich súrodencov celkom líšil a jeho rodičia mali Kadišona radšej ako ktoréhokoľvek iného z nich.

            Roky plynuli a deti rástli. No jedného dňa, keď kráľovná Žileta dopiekla koláč a vyklopila ho na tanier, po nohe stola sa priplazila krásna modrá myška a pribehla k tanieru. Namiesto toho, aby ju odohnala, ako by to urobila väčšina žien, kráľovná sa tvárila, že si vôbec nevšimla, čo robí, a bola veľmi prekvapená, keď videla, ako to malé stvorenie zdvihlo koláč a odnieslo si ho do komína. Vyskočila dopredu, aby ju zastavila, keď zrazu myš aj koláč zmizli a na ich mieste stála len meter vysoká starenka, na ktorej viseli namiesto šiat len staré handry. Vzala do ruky ostrú železnú palicu a kreslila na hlinenú podlahu akési čudné znaky, pričom vydala zo seba sedem výkrikov a tichým hlasom niečo šomrala. Medzi jej slovami kráľovná určite zachytila: „viera,“ „múdrosť,“ „šťastie.“ Potom schmatla kuchynskú metlu, trikrát ňou švihla okolo hlavy a zmizla. Vo vedľajšej izbe sa hneď ozval veľký hluk a keď kráľovná otvorila dvere, uvidela tri veľké šváby, z ktorých každý mal medzi nohami princeznú, zatiaľ čo princovia sedeli na chrbtoch troch lastovičiek. Uprostred stál voz vytvorený z jedinej ružovej mušle, ktorý ťahali dva vtáky červienky, a v tomto voze sedel Kadišon po boku modrej myšky, ktorá bola odetá do nádherného plášťa z čierneho zamatu zapnutého pod bradou. Skôr než sa kráľovná spamätala z prekvapenia, šváby, červienky, myška, a deti so spevom prileteli k oknu a zmizli z dohľadu.

            Hlasné výkriky kráľovnej k nej priviedli jej manžela a jej otca, ktorí vbehli do izby. A keď konečne z jej prerušovaných viet pochopili, čo sa vlastne stalo, narýchlo schmatli niekoľko pevných palíc, ktoré sa povaľovali okolo, a vydali sa deťom na pomoc – jeden išiel jedným smerom a druhý druhým.

            Kráľovná aspoň hodinu sedela a vzlykala na mieste, kde ju nechali, keď ju napokon prebudil kus zloženého papiera, ktorý jej spadol k nohám. Sklonila sa a dychtivo ho zdvihla v nádeji, že by mohol obsahovať nejaké správy o jej stratených deťoch. Bol veľmi krátky, ale keď si prečítala tých pár slov, Žileta sa potešila, lebo na ňom bolo napísané, aby si oddýchla, že sú v poriadku a šťastné pod ochranou víly. „Od tvojej vlastnej viery a rozvahy závisí tvoje šťastie,“ skončil pisateľ. „To ja som celé tie roky jedla jedlo, ktoré si položila pod ružový krík, a jedného dňa ťa za to odmením. „Všetko príde k tomu, kto vie čakať,“ znie rada, ktorú ti dávam – Poľná víla.

            Vtedy kráľovná vstala, umyla si tvár a učesala si lesklé vlasy. A keď sa odvrátila od zrkadla, uvidela na svojej posteli sedieť stehlíka. Nikto by nepovedal, že je to niečo iné ako obyčajný stehlík, a včera by si to bola myslela aj kráľovná. Ale dnes ráno sa stalo toľko podivuhodných vecí, že ani na chvíľu nepochybovala, že pred ňou stojí pisateľ listu.

            „Krásny stehlík,“ povedala, „pokúsim sa splniť všetko, čo si želáš. Len mi, prosím ťa, občas daj správy o mojom malom Kadišonovi.“ Stehlík zatrepotal krídlami, zaspieval a odletel. Kráľovná teda vedela, že uhádla správne, a v srdci mu poďakovala.

            Kráľ a jeho senátor sa vrátili hladní a unavení bezvýsledným hľadaním. Boli prekvapení a dosť nahnevaní, keď našli kráľovnú, ktorú nechali plakať, celkom veselú. Mohla sa naozaj tak málo starať o svoje deti a tak skoro na ne zabudnúť? Čo mohlo spôsobiť túto náhlu zmenu? Ale na všetky ich otázky Žileta len odpovedala: „Všetko príde k tomu, kto vie čakať.“

            „To je pravda,“ odpovedal jej otec, „a napokon, Vaše Veličenstvo si musí uvedomiť, že príjmy Vášho kráľovstva by sotva uniesli náklady na sedem princov a princezien vychovaných podľa ich hodnosti. Buďte teda vďační tým, ktorí Vás zbavili tohto bremena.“

            „Máš pravdu! Vždy máš pravdu!“ zvolal kráľ, ktorého tvár sa opäť rozžiarila úsmevom. A život v paláci pokračoval ako predtým, kým Petaldo nedostal správu, ktorá ho veľmi znepokojila.

            Kráľovná, jeho matka, ktorá bola už nejaký čas vdovou, sa zrazu rozhodla, že sa opäť vydá, a jej voľba padla na mladého kráľa Zelených ostrovov, ktorý bol mladší ako jej vlastný syn a okrem toho bol pekný a mal rád rozkoše. Babička, hoci bola v mnohých ohľadoch hlúpa, mala dosť rozumu na to, aby pochopila, že taká stará a prostá žena, akou bola ona, sotva môže očakávať, že sa do nej zamiluje mladý muž, a že ak sa to má stať, bude potrebné nájsť nejaké kúzlo, ktoré by jej vrátilo mladosť a krásu. Samozrejme, víla Gangana mohla túto zmenu dosiahnuť jediným mávnutím čarovného prútika. Ale nanešťastie tie dve už neboli priateľky, pretože víla sa veľmi snažila presvedčiť kráľovnú, aby vyhlásila svoju neter za dedičku koruny, čo kráľovná odmietla. Prirodzene, nemalo teda zmysel žiadať Ganganu o pomoc, aby si kráľovná mohla vziať druhého manžela, ktorý by bol jej istým nástupcom; a tak boli po všetkých susedných kráľovstvách rozoslaní poslovia, ktorí hľadali čarodejnicu alebo vílu, ktorá by dokázala vytúžený zázrak. Nenašiel sa však nikto dostatočne šikovný a kráľovná nakoniec pochopila, že ak sa má kráľ Zelených ostrovov niekedy stať jej manželom, musí sa odovzdať na milosť víle Gangane.

            Víla sa veľmi rozhnevala, keď počula kráľovnin príbeh, ale dobre vedela, že keďže kráľ Zelených ostrovov minul všetky svoje peniaze, pravdepodobne by bol ochotný oženiť sa aj so starou ženou, ako bola jej priateľka, aby získal ďalšie peniaze. Aby teda získala čas, skryla svoje pocity a kráľovnej povedala, že do troch dní sa kúzlo uskutoční.

            Jej slová kráľovnú tak potešili, že sa jej zdalo, akoby z nej naraz spadlo dvadsať rokov, a počítala nielen hodiny, ale aj minúty do určeného času. Konečne prišiel určený deň a víla stála pred ňou v dlhom ružovom a striebornom rúchu, s drobným hnedým trpaslíkom, ktorý niesol pod pazuchou malú škatuľku. Kráľovná ju prijala so všetkými znakmi úcty, na aké si len spomenula, a na Ganganovu žiadosť prikázala zavrieť dvere a okná veľkej sály a odísť, aby mohla byť so svojím hosťom celkom sama. Potom otvorila škatuľku, ktorú jej na kolenách predložil trpaslík, a víla z nej vzala malú pergamenovú knižku so striebornými sponami, prútik, ktorý sa pri dotyku predlžoval, a krištáľovú fľaštičku naplnenú veľmi čistou zelenou vodou. Potom kráľovnej prikázala, aby si sadla na sedadlo uprostred miestnosti, a trpaslíkovi, aby sa postavil oproti nej, načo sa zohla a zlatou paličkou okolo nich nakreslila tri kruhy, oboch z nich sa trikrát dotkla prútikom a pokropila ich zázračnou tekutinou. Postupne sa kráľovnej začali zmenšovať veľké črty a jej tvár bola sviežejšia, zatiaľ čo trpaslík sa zároveň stal asi dvakrát takým vysokým ako predtým. Tento pohľad spolu s modrými plameňmi, ktoré vyšľahli z troch kruhov, kráľovnú tak vystrašil, že v kresle omdlela, a keď sa spamätala, páža aj víla už boli preč.

            Najprv sa cítila zmätene, pretože si jasne nepamätala, čo sa stalo. No zrazu si na všetko spomenula. Vyskočila a rozbehla sa k najbližšiemu zrkadlu. Ach, aká bola šťastná! Jej dlhý nos a vyčnievajúce zuby sa stali krásnymi, vlasy mala husté a kučeravé a žiarivo zlaté. Víla naozaj splnila svoj sľub! Ale kráľovná si vo svojom zhone a radosti ani nevšimla, že sa nezmenila na krásnu mladú dámu, ale na veľmi vysoké, osem či deväťročné dievčatko! Namiesto nádherných zamatových šiat lemovaných kožušinou a vyšívaných zlatom mala na sebe rovné mušelínové šaty s malou čipkovanou zásterkou a vlasy, ktoré mala vždy učesané, natočené a spútané diamantovými sponkami, jej viseli v kučerách na chrbte. Keby však vedela, že ju okrem toho postihlo aj niečo iné, pretože okrem lásky ku kráľovi Zelených ostrovov sa jej myseľ aj tvár zmenili na detskú. Jej dvorania si to síce uvedomovali, no ona sama nie. Samozrejme, nevedeli si predstaviť, čo sa stalo, a nevedeli, ako sa majú správať, kým im hlavný minister nedal príklad a neprikázal svojej žene a dcéram, aby kopírovali kráľovnino oblečenie a spôsob reči. Potom v krátkom čase celý dvor vrátane mužov hovoril a obliekal sa ako deti a hral sa s bábikami alebo malými cínovými vojačikmi. Zatiaľ čo pri štátnych obedoch nebolo vidieť nič iné ako ľadové ovocie alebo sladké koláče v tvare vtákov a koní. Ale nech kráľovná robila čokoľvek, sotva prestala hovoriť o kráľovi Zelených ostrovov, o ktorom vždy hovorila ako o „svojom malom manželovi.“ A keď  uplynuli týždne a on neprichádzal, začala byť veľmi nahnevaná a netrpezlivá, takže jej dvorania sa od nej držali čo najďalej. V tom čase ich už aj unavovalo predstierať, že sú deti, a šepkali si, že chcú odísť z paláca a prijať službu u susedného panovníka, keď jedného dňa hlasné trúbenie ohlásilo príchod dlho očakávaného hosťa. V okamihu sa všetci opäť usmievali a kráľovná napriek najprísnejším pravidlám dvorskej etikety trvala na tom, že mladého kráľa prijme na schodoch. Nanešťastie, v náhlivosti spadla cez šaty a od strachu sa skotúľala z niekoľkých schodov, kričiac ako dieťa. V skutočnosti nebola veľmi zranená, hoci si poškriabala nos a pomliaždila čelo, ale museli ju odniesť do jej izby a umyť jej tvár v studenej vode. Napriek tomu dala prísny príkaz, aby kráľa k nej priviedli hneď, ako vstúpi do paláca.

            Z prenikavého výbuchu na privítanie mladého kráľa za dverami kráľovnej zaľahlo v hlave, ktorá ju už veľmi bolela, ale v radosti z privítania svojho budúceho manžela tomu nevenovala pozornosť. Medzi dvoma radmi dvoranov sa mladý kráľ s úklonom rýchlo pohol vpred, no pri pohľade na kráľovnú a jej obväzy prepukol v taký prudký záchvat smiechu, že musel opustiť miestnosť, ba dokonca aj palác.

            Keď sa kráľovná spamätala z rozčúlenia, ktoré jej spôsobilo kráľovo hrubé správanie, prikázala svojim sprievodcom, aby sa za ním ponáhľali a priviedli ho späť, ale žiadne sľuby ani prosby ho nepresvedčili, aby sa vrátil. To, samozrejme, ešte zhoršilo kráľovninu náladu a začalo sa spriadať sprisahanie s cieľom zbaviť ju koruny, čo by sa istotne podarilo, keby jej víla Gangana, ktorá chcela len zabrániť svadbe, nevrátila pôvodnú podobu. No pohľad na jej starú tvár v zrkadle ju naplnil zúfalstvom a od toho dňa nenávidela Ganganu so smrteľnou nenávisťou.

            A kde boli po celý ten čas Petaldove deti? No predsa na ostrove Bambini, kde mali kamarátov na hranie do sýtosti a veľa víl, ktoré sa o ne starali. Ale zo všetkých siedmich princov a princezien, ktorých kráľovná videla odnášať cez okno, bol iba Kadišon dobrý a poslušný; ostatných šesť bolo takých nevychovaných a hašterivých, že sa s nimi nikto nemohol hrať. Tak ich nakoniec víla za trest všetky premenila na bábky, kým sa nenaučia lepšie správať.

            V nešťastnej chvíli sa Poľná víla rozhodla navštíviť svoju priateľku, kráľovnú víl, ktorá žila na vzdialenom ostrove, aby sa s ňou poradila o tom, čo sa stane s Kadišonom.

            Keď vchádzala do Audienčnej siene, Gangana ju opúšťala a vymenili si ostré slová. Keď jej nepriateľka v zúrivosti odletela, Poľná víla vysypala zo seba kráľovnej celý príbeh o Ganganinej zlobe a prosila ju o radu.

            „Uteš sa,“ odpovedala kráľovná víl. „Chvíľu musí konať svoju vôľu a v tejto chvíli odnáša Kadišona na ostrov, kde stále drží v zajatí svoju neter. Ak však svoju moc využije zle, jej trest bude rýchly a veľký. A teraz ti dám túto vzácnu fľaštičku. Dôkladne ju stráž, lebo tekutina, ktorú obsahuje, spôsobí, že sa staneš neviditeľnou a v bezpečí pred prenikavými očami všetkých víl. Proti očiam smrteľníkov nemá žiadne čaro!“

            S trochu ľahším srdcom sa Poľná víla vrátila na svoj ostrov, a aby lepšie ochránila šesť nových bábok pred zlou vílou, pokropila ich niekoľkými kvapkami tekutiny, pričom sa vyhla len špičkám ich nosov, aby ich mohla opäť spoznať. Potom sa vydala do Petaldovho kráľovstva, ktoré našla v stave vzbury, pretože sa prvýkrát od svojho nástupu na trón odvážil zaviesť daň. Všetko sa mohlo skončiť vojnou alebo odseknutím hlavy kráľovi, keby víla neobjavila spôsob, ako všetkých uspokojiť a ako kráľovnej pošepkať, že s jej deťmi je všetko v poriadku, pretože sa jej neodvážila povedať o strate Kadišona.

            A čo sa stalo s Kadišonom? Nuž, Poľná víla zistila – prostredníctvom svojich kníh, ktoré jej to prezradili -, že úbohého chlapčeka umiestnila Gangana na zakliaty ostrov, okolo ktorého tiekla prudká rieka a strhávala so sebou skaly a stromy. Okrem rieky ostrov strážilo dvadsaťštyri obrovských drakov, ktorí chrlili plamene a tvorili ohnivú hradbu, cez ktorú, ako sa zdalo, nikto nemohol prejsť.

            Poľná víla to všetko vedela, ale mala odvážne srdce a rozhodla sa, že tak či onak prekoná všetky prekážky a vyslobodí Kadišona z moci Gangany. Vzala si so sebou vodu neviditeľnosti, pokropila sa ňou, nasadla na svoju obľúbenú okrídlenú jaštericu a vydala sa na ostrov. Keď sa objavil na dohľad, zabalila sa do svojho ohňovzdorného plášťa. Potom jašterici prikázala, aby sa vrátila domov, prekĺzla okolo drakov a vstúpila na ostrov.

            Sotva to urobila, zbadala, ako sa k nej blíži Gangana a hlasno a nahnevane sa rozpráva s duchom, ktorý letel vedľa nej. Z jej slov sa víla dozvedela, že Petaldova matka, stará kráľovná, zomrela od hnevu, keď sa dozvedela o svadbe kráľa Zelených ostrovov s mladou a krásnou nevestou, a namiesto toho, aby svoje kráľovstvo odkázala Gangane, odkázala ho jednému z detí svojho syna Petalda.

            „Všetky problémy, ktoré som mala s tou hlúpou starou ženou, nebudú zbytočné,“ zvolala Gangana. „Okamžite choďte do mojich stajní, priveďte najsilnejších a najrýchlejších okrídlených levov, ktorých nájdete v stajniach, a zapriahnite ich do žltého voza. Odvezte ho čo najrýchlejšie na ostrov Bambini a privezte šesť Petaldových detí, ktoré tam ešte sú. Ja sa o Petalda a Žiletu postarám osobne. Keď ich sem všetkých bezpečne dostanem, zmením rodičov na králikov a deti na psov. Čo sa týka Kadišona, ešte som sa celkom nerozhodla, čo s ním urobím.“

            Poľná víla nečakala, kým sa dozvie viac. Nemohla strácať čas hľadaním pomoci u kráľovnej víl, ak chcela Petalda a jeho rodinu zachrániť pred touto strašnou záhubou. A tak bez čakania na privolanie svojej jašterice preletela cez ostrov a okolo drakov, až sa jej nohy opäť dotkli zeme. V tej chvíli sa však nad ňou prevalili čierne mračná, vzduch preťal hlasný hrom a zem sa pod ňou rozkývala. Vtom oblohu rozžiarili divoké blesky a v ich zábleskoch videla, ako spolu bojuje dvadsaťštyri drakov, ktoré vydávali pokriky a výkriky, až tú vravu musela počuť celá zem. Roztrasená od hrôzy zostala víla stáť na mieste, a keď sa rozvidnelo, ostrov, potok a draky zmizli a namiesto nich tam zostala len pustá skala. Na vrchole skaly stál čierny pštros a na jeho chrbte sedel Kadišon a malá neter víly Gangany, kvôli ktorej spáchala toľko zlých skutkov. Kým víla z polí prekvapene hľadela na tento zvláštny pohľad, pštros roztiahol krídla a odletel smerom k Ostrovu šťastia a nepozorovane, nasledovaný dobrou vílou, vstúpil do veľkej sály, kde na tróne sedela kráľovná.

            Gangana bola vo svojej novej podobe pyšná a rozradostená, pretože podľa všetkých zákonov Kráľovstva víl, ak by sa jej podarilo položiť Kadišona k nohám kráľovnej a dostala ho od nej späť, bol by v jej moci po celý život a mohla by si s ním robiť, čo chcela. Dobrá víla to dobre vedela a zo všetkých síl sa snažila pokračovať, pretože strašné udalosti tejto noci ju takmer celú vyčerpali. S veľkým úsilím však vytrhla deti z chrbta pštrosa a položila ich kráľovnej na kolená.

            Pštros sa s výkrikom zmäteného hnevu odvrátil a Gangana stála na svojom mieste a čakala na záhubu, ktorú si sama privolala.

            „Zanedbala si všetky moje varovania,“ povedala kráľovná a prehovorila prísnejšie, ako ju kedy počula ktorákoľvek víla, „a môj rozsudok znie: počas dvesto rokov stratíš všetky svoje výsady ako víla a pod podobou pštrosa sa staneš otrokyňou najnižšieho a najhoršieho z duchov, ktorých si si urobila priateľmi. Čo sa týka týchto detí, nechám si ich u seba a budú vychovávané na mojom dvore.

            A tak to bolo, kým nevyrástli a neboli dosť starí na to, aby sa mohli vziať. Potom ich Poľná víla vzala späť do kráľovstva starej kráľovnej, kde teraz vládol Petaldo. Štátne starosti sa však ukázali byť pre neho aj pre Žiletu príliš ťažké po pokojnom živote, ktorý viedli toľko rokov. A tak sa tešili, keď mohli odložiť koruny a položiť ich na hlavy Kadišona a jeho nevesty, ktorá bola rovnako dobrá ako krásna, hoci bola neterou zlomyseľnej Gangany! A Kadišon sa tak dobre naučil lekcie, ktoré mu dali na dvore kráľovnej víl, že odkedy bolo kráľovstvo kráľovstvom, nikdy predtým sa ľuďom tak dobre nevládlo a neboli takí šťastní ako teraz. Chodili po uliciach a poliach, usmievali sa od radosti nad rozdielom medzi starými a novými časmi a ticho si šepkali:

„Všetko príde k tomu, kto vie čakať.“

[@ Knihovňa víl, Andrew Lang, Robert Hodosi]