11*28*/385*/ Tichá princezná ***(4,57k)

Kedysi dávno žil v Turecku paša, ktorý mal jediného syna a mal ho tak veľmi rád, že ho nechal celý deň sa zabávať, namiesto toho, aby sa učil, ako byť užitočný ako jeho priatelia.

            Obľúbenou hračkou toho chlapca bola zlatá lopta, s ktorou sa hral od rána do večera a nikoho neobťažoval. No, jedného dňa, keď bol v altánku v záhrade a hádzal loptu po stenách a znova ju chytal, zbadal starú ženu s hlineným džbánom, ako prichádza nabrať vodu zo studne, ktorá stála v rohu záhrady. V okamihu chytil loptu a hodil ju rovno do džbánu, ktorý sa rozbil na tisíc kúskov. To starenku prekvapilo, ale nič nepovedala, len sa otočila, aby priniesla iný džbán. Hneď ako zmizla, chlapec sa ponáhľal po svoju loptu.

            Sotva sa vrátil do altánku, uvidel starenku druhýkrát, ako sa blíži k studni so džbánom v ruke. Práve sa chytila rúčky, aby ho spustila do vody, keď – buch! A zo džbánu sa jej pri nohách stali črepiny. Samozrejme, že sa veľmi nahnevala, ale zo strachu pred pašovým synom stále mlčala a posledné peniaze minula na kúpu nového džbánu. Keď sa však aj ten rozbil úderom lopty, jej hnev prepukol, zatriasla päsťou smerom k altánku, kde sa chlapec skrýval, a zvolala:

            „Prajem si, aby si bol potrestaný tým, že sa zamiluješ do tichej princeznej.“ A keď to povedala, zmizla.

            Chlapec jej slovám nejaký čas nevenoval pozornosť – vlastne na ne úplne zabudol. Ale ako roky plynuli a on začal o veciach viac premýšľať, spomienka na želanie starej ženy sa mu vrátila.

            „Kto je tá tichá princezná? A prečo by malo byť trestom zamilovať sa do nej?“ opýtal sa sám seba, a nepoznal odpoveď. To mu však nebránilo v tom, aby si túto otázku nekládol znova a znova, až nakoniec zoslabol a ochorel tak, že nemohol nič jesť a bol nútený úplne si ľahnúť do postele. Jeho otec paša sa tejto zvláštnej choroby tak zľakol, že poslal po všetkých lekárov v kráľovstve, aby ho vyliečili, ale nikto nebol schopný nájsť liek.

            „Ako sa začala tvoja choroba, syn môj?“ spýtal sa paša jedného dňa. „Keby sme to vedeli, možno by sme mohli zistiť, čo pre teba môžeme urobiť.“

            Vtedy mu mladík porozprával, čo sa stalo pred rokmi, keď bol ešte malý chlapec, a čo mu povedala stará žena.

            „Dajte mi, prosím vás,“ zvolal, keď skončil svoje rozprávanie, „dajte mi, prosím vás, povolenie ísť do sveta hľadať tú princeznú a možno tento zlý stav pominie.“ A hoci jeho otca bolelo srdce, že sa musí rozlúčiť so svojím jediným synom, paša cítil, že mladý muž určite zomrie, ak zostane doma dlhšie.

            „Choď a pokoj s tebou,“ odpovedal a vyšiel von, aby zavolal svojho dôverného správcu, ktorému prikázal, aby sprevádzal svojho mladého pána.

            Čoskoro sa pripravili a skoro ráno sa vydali na cestu. Ani starý muž, ani mladý však nemali najmenšiu predstavu o tom, kam idú a čo majú podniknúť. Najprv zablúdili do hustého lesa, z ktorého sa napokon dostali do púšte, kde putovali šesť mesiacov, pričom nevideli živého tvora a nenašli takmer nič na jedenie ani na pitie, až sa z nich stali iba koža a kosti, zatiaľ čo ich šaty na nich viseli úplne roztrhané. Zabudli na princeznú a ich jediným želaním bolo, aby sa opäť ocitli v paláci, keď jedného dňa zistili, že stoja na úbočí zvláštnej hory. Kamene pod nimi žiarili ako diamanty a obom sa rozbúchalo srdce od radosti, keď uvideli drobného starca, ktorý sa k nim blížil. Ten pohľad v nich prebudil všetky možné spomienky. Otupenie, ktoré sa ich zmocnilo, akoby zázrakom opadlo a radostnými hlasmi privítali novopríchodzieho. „Kde to sme, priateľu?“ spýtali sa a starec im povedal, že toto je hora, kde sedí sultánova dcéra zahalená siedmimi závojmi a lesk kameňov je len odrazom jej vlastného lesku a krásy.

            Keď sa dozvedeli túto správu, všetky nebezpečenstvá a ťažkosti ich doterajšieho putovania sa im vytratili z mysle.

            „Ako sa k nej môžem čo najskôr dostať?“ opýtal sa mladík dychtivo. Starec však len odpovedal:

            „Buď trpezlivý, syn môj, ešte chvíľu. Musí prejsť ešte šesť mesiacov, kým prídeš do paláca, kde býva s ostatnými ženami. A aj tak si to dobre rozmysli, keď môžeš, lebo ak sa ti ju nepodarí prinútiť, aby prehovorila, budeš musieť za to zaplatiť životom, ako to urobili iní. Tak sa maj na pozore!“

            Ale knieža sa tejto rade len zasmial – ako to urobili aj ostatní.

Po troch mesiacoch sa ocitli na vrchole ďalšej hory a princ s prekvapením uvidel, že jej boky sú sfarbené do krásnej červenej farby. Na útesoch neďaleko od nich sa týčila malá dedinka a princ navrhol svojmu priateľovi, aby si tam išli oddýchnuť. Dedinčania ich ochotne privítali, dali im jesť a spať, a obaja cestovatelia boli vďační, že si môžu oddýchnuť.

            Nasledujúce ráno sa spýtali svojho hostiteľa, či im môže povedať, či sú od princeznej vzdialení ešte veľa dní cesty, a či vie, prečo je hora taká červená, a nie zelená, ako iné hory.

            „Ešte tri a pol mesiaca musíte pokračovať v ceste,“ odpovedal, „a potom sa ocitnete pri bráne princezninho paláca. Čo sa týka farby hory, tá pochádza z jemného odtieňa jej tváre a úst, ktorý presvitá cez sedem závojov, ktoré ju zakrývajú. Nikto však nikdy nevidel jej tvár, pretože tam sedí a nikdy nevydá zo seba ani slovo, hoci sa šepká, že mnohí pre ňu a jej krásu prišli o život.“

            Knieža však už nechcel ďalej počúvať, poďakoval mužovi za jeho láskavosť, vyskočil a spolu so správcom sa vydal na vrch.

            Išli ďalej a ďalej, spali pod stromami alebo v jaskyniach, a živili sa bobuľami a rybami, ktoré mohli uloviť v riekach. Keď však už mali šaty takmer v handrách a nohy také unavené, že sotva mohli ísť ďalej, uvideli na vrchole ďalšej hory palác zo žltého mramoru.

            „Konečne sme tu,“ zvolal princ a zdalo sa, že mu v žilách prúdi čerstvá krv. Keď však so svojím spoločníkom začal stúpať smerom k vrcholu sa zdesene zastavili. Pretože zem bola biela od lebiek mŕtvych mužov. Bol to princ, kto sa prvý spamätal, a čo najbezstarostnejšie povedal svojmu priateľovi:

            „To musia byť lebky mužov, ktorí sa pokúšali princeznú prinútiť prehovoriť a nepodarilo sa im to. No, ak sa to nepodarí ani nám, naše kosti tiež posypú túto zem.“

            „Och, vráťme sa, princ môj, kým je ešte čas,“ prosil ho jeho spoločník. „Tvoj otec mi ťa dal na starosť, ale keď sme sa vydali na cestu, nevedel som, že nás čaká istá smrť.“

            „Upokoj sa, drahý priateľ, upokoj sa!“ odpovedal princ. „Človek môže zomrieť len raz. A okrem toho, princezná bude musieť jedného dňa prehovoriť, veď vieš.“

            A tak sa opäť vydali na cestu okolo lebiek a kostí mŕtvych mužov vo všetkých stupňoch belosti. A vzápätí dorazili do ďalšej dediny, kde sa rozhodli na chvíľu si odpočinúť, aby ich rozum bol svieži a jasný na úlohu, ktorá ich čakala. Tentoraz však boli ľudia síce milí a priateľskí, ale tvárili sa pochmúrne a vzduchom sa každú chvíľu rozliehal žalostný výkrik.

            „Ach, môj brat, stratil som ťa?“ „Ach, môj syn, už ťa neuvidím?“ A potom, keď sa princ a jeho spoločník spýtali na význam týchto nárekov – ktorý bol naozaj dosť jasný -, dostali odpoveď:

            „Ach, aj vy ste sem prišli zomrieť! Toto mesto patrí princezninmu otcovi, a keď sa nejaký nerozvážny človek pokúsi princeznú presvedčiť, aby rozprávala, musí najprv získať povolenie od sultána. Ak mu ho udelí, potom ho zavedie do princezninej komnaty. Čo sa stane potom, vám možno pomôže uhádnuť pohľad na tieto kosti.“

            Mladík sklonil hlavu na znak vďaky a na chvíľu zostal zamyslene stáť. Potom sa obrátil ku svojmu spoločníkovi a povedal:

            „Nuž, o našom osude sa čoskoro rozhodne! Zatiaľ zistíme všetko, čo sa dá, a nebudeme robiť nič unáhlene.“

            Dva alebo tri dni sa potulovali po trhoviskách, mali oči a uši otvorené, keď jedného rána stretli muža, ktorý niesol v klietke slávika. Vták spieval tak radostne, že princ sa zastavil, aby si ho vypočul, a hneď sa ponúkol, že ho od majiteľa kúpi.

            „Ach, načo sa zaťažuješ takou zbytočnosťou,“ zvolal rozhorčene správca, „nemáš dosť na to, aby si zamestnal svoje ruky a myseľ bez toho, aby si si bral ďalšie bremeno?“ Ale princ, ktorý mal rád, keď bolo po jeho, nedbal na neho a zaplatil vysokú cenu, ktorú si muž pýtal, odniesol vtáka späť do hostinca a klietku s ním zavesil vo svojej izbe. V ten večer, keď sedel sám a snažil sa vymyslieť niečo, čo by princeznú prinútilo rozprávať, a vôbec sa mu to nedarilo, slávik ďobol do dvierok svojej klietky, ktoré boli zľahka pripevnené paličkou, a sadol si mu na plece a ticho mu zašepkal do ucha:

            „Prečo si taký smutný, môj princ?“ Mladíka to veľmi prekvapilo. V jeho rodnej krajine vtáky nerozprávajú a ako mnohí ľudia, aj on sa vždy dosť bál toho, čomu nerozumel. V okamihu sa však zahanbil za svoju hlúposť a vysvetlil, že cestoval viac ako rok a prešiel tisíce míľ, aby získal ruku sultánovej dcéry. A teraz, keď dosiahol svoj cieľ, mu nenapadol nijaký plán, ako ju prinútiť rozprávať.

            „Ach, netráp sa tým,“ odpovedal vták, „je to celkom jednoduché! Choď dnes večer do ženských komnát, vezmi ma so sebou, a keď vstúpiš do princezninej súkromnej komnaty, schovaj ma pod podstavec, ktorý podopiera veľký zlatý svietnik. Samotná princezná bude tak husto zahalená do svojich siedmich závojov, že nič neuvidí, a ani jej tvár nikto neuvidí. Potom sa spýtaj na jej zdravie, ale ona bude celkom ticho; a potom povedz, že ťa mrzí, že si ju vyrušil, a že sa trochu porozprávaš s podstavcom svietnika. Keď prehovoríš, odpoviem ti.“

            Knieža prehodil cez vtáka plášť a vydal sa do paláca, kde si vyprosil audienciu u sultána. Tá mu bola čoskoro udelená, a tak nechal slávika ukrytého pod plášťom v tmavom kúte za dverami, pristúpil k trónu, na ktorom sedela Jeho Výsosť, a nízko sa pred ňou poklonil.

            „O čo ma žiadaš?“ spýtal sa sultán a pozorne si prezrel mladého muža, ktorý bol vysoký a pekný. No keď si vypočul jeho príbeh, ľútostivo pokrútil hlavou.

            „Ak ju dokážeš prinútiť hovoriť, stane sa tvojou ženou,“ odpovedal, „ale ak nie, určite si si všimol lebky, ktoré boli roztrúsené po úbočí hory.“

            „Jedného dňa sa istotne nájde muž, ktorý zlomí to kúzlo, ó, sultán,“ odvetil odvážne mladík, „a prečo by som ním nemohol byť ja, rovnako ako iný? V každom prípade, moje slovo je dané a teraz nemôžem ustúpiť.“

            „Dobre, choď, ak musíš,“ povedal sultán. A prikázal svojim sluhom, aby ho zaviedli do princezninej komnaty, ale aby mladíka nechali vojsť samého.

            Keď prechádzali tmavou chodbou – pretože v tom čase už prichádzala noc -, nepozorovane zachytil svoj plášť a klietku, a zistil, že stojí v miestnosti, ktorá je holá, až na hromadu hodvábnych vankúšov a jeden vysoký zlatý svietnik. Srdce sa mu pri pohľade na vankúše rozbúšilo. Vedel, že tam leží, zahalená v žiarivých závojoch, jeho vytúžená princezná. Potom v obave, že by ho predsa len mohli sledovať aj iné oči, narýchlo položil slávika pod otvorený podstavec, na ktorom ležal svietnik. Hneď nato sa otočil a pokojným hlasom prosil princeznú, aby mu povedala, ako sa jej darí.

            Princezná ani pohybom ruky nedala najavo, že ho počula. Mladý muž, ktorý to, samozrejme, očakával, pokračoval v rozprávaní o svojich cestách a o cudzích krajinách, ktorými prešiel, ale ticho neprerušil ani jediný zvuk.

„Jasne vidím, že Vás nič z toho nezaujíma,“ povedal napokon, „a keďže som bol nútený toľko mesiacov mlčať, cítim, že teraz sa naozaj musím s niekým porozprávať. A tak pôjdem a svoj rozhovor adresujem svietniku. A s týmito slovami prešiel cez miestnosť za princeznou a zvolal: „Ó, najkrajší zo svietnikov, ako sa máš?“

            „Vskutku veľmi dobre, môj pane,“ odpovedal slávik, „ale čudujem sa, koľko rokov ubehlo, odkedy sa so mnou niekto rozprával. A teraz, keď si prišiel, odpočiň si, prosím, a vypočuj si môj príbeh.“

            „Ochotne,“ odpovedal mladík a schúlil sa na podlahu, pretože nemal žiadnu podušku, na ktorej by mohol sedieť.

            „Kedysi dávno,“ začal slávik, „žil jeden paša, ktorého dcéra bola najkrajšou dievčinou v celom kráľovstve. Nápadníkov mala veľa, ale nebolo ľahké ju uspokojiť. Nakoniec sa našli len traja, o ktorých sa jej zdalo, že si ich môže vziať. Keďže nevedela, ktorý z nich sa jej páči najviac, poradila sa so svojím otcom, ktorý si mladých mužov zavolal k sebe a povedal im, že každý z nich sa musí naučiť nejakému remeslu a ten, ktorý sa po šiestich mesiacoch ukáže ako najšikovnejší, sa stane princezniným manželom.

            Hoci traja nápadníci mohli byť tajne sklamaní, nemohli sa ubrániť pocitu, že táto skúška bola celkom spravodlivá. A tak spoločne odišli z paláca a cestou sa rozprávali o tom, akým remeslám by sa mohli venovať. Deň bol horúci, a keď došli k prameňu, ktorý vytekal z úbočia hory, zastavili sa, aby sa napili a oddýchli si. Potom jeden z nich povedal:

            „Najlepšie bude, ak budeme hľadať svoje šťastie každý sám. A tak položme svoje prstene pod tento kameň a poďme každý svojou cestou. Prvý, kto sa sem vráti, si vezme svoj prsteň a ostatní si vezmú svoje. Tak sa dozvieme, či sme všetci splnili príkazy pašu, alebo či sa niekomu z nás stala nejaká nehoda.“

            „Dobre,“ odpovedali ostatní dvaja. A tri prstene vložili do malého otvoru a opäť ich starostlivo zakryli kameňom.

            Potom sa rozišli a šesť mesiacov o sebe nevedeli, až kým sa v určený deň nestretli pri prameni. Všetci sa veľmi tešili a horlivo rozprávali o tom, čo robili a ako strávili čas.

            „Myslím, že princeznú vyhrám,“ povedal najstarší so smiechom, „veď nie každý dokáže za hodinu absolvovať celoročnú cestu!“

            „To je určite veľmi chytré,“ odpovedal jeho priateľ, „ale ak máš vládnuť kráľovstvu, môže byť ešte užitočnejšie mať schopnosť vidieť, čo sa deje na diaľku; a to som sa naučil,“ odpovedal druhý.

            „Nie, nie, moji milí kamaráti,“ zvolal tretí, „vaše remeslá sú síce veľmi dobré, ale keď sa paša dozvie, že dokážem oživovať mŕtvych, hneď bude vedieť, kto z nás troch bude jeho zaťom. Ale poďte, zo šiestich mesiacov, ktoré nám udelil, zostáva už len niekoľko hodín. Je čas, aby sme sa ponáhľali späť do paláca.“

            „Zastav sa na chvíľu,“ povedal druhý, „bolo by dobré vedieť, čo sa deje v paláci.“ A odtrhol z neďalekého stromu niekoľko malých lístkov, zamrmlal niekoľko slov, urobil niekoľko znamení a priložil si ich na oči. V okamihu zbledol a vydal zo seba výkrik.

            „Čo je to? Čo sa stalo?“ zvolali ostatní a on roztraseným hlasom zalapal po dychu:

            „Princezná leží na posteli a zostáva jej sotva pár minút života. Ach, či ju už nikto nemôže zachrániť?“

            „Ja môžem,“ odpovedal tretí a vytiahol z turbanu malú škatuľku. „Ttáto masť vylieči každú chorobu. Ale ako sa k nej dostať včas?“

            „Daj mi ju,“ povedal prvý. A prihnal sa k lôžku princeznej, ktoré bolo obklopené sultánom a jeho plačúcimi dvoranmi. Zjavne nemal ani sekundu nazvyš, lebo princezná bola v bezvedomí a tvár mala chladnú. Ponoril prst do masti, dotkol sa pastou jej očí, úst a uší, a s tlčúcim srdcom čakal na výsledok.

            „Bolo to rýchlejšie, ako predpokladal. Ako sa na ňu pozeral, do líc sa jej vrátila farba a usmiala sa na otca. Sultán, takmer bez slova od radosti z tejto náhlej zmeny, nežne objal svoju dcéru. Potom sa obrátil k mladému mužovi, ktorému vďačil za jej život:

            „Nie si ty jeden z tých troch, ktorých som pred šiestimi mesiacmi poslal, aby sa naučili remeslu?“ spýtal sa. A mladík odpovedal, že áno a že ostatní dvaja sú už na ceste do paláca, aby sultán mohol medzi nimi rozhodnúť.“

            V tomto bode svojho rozprávania sa slávik zastavil a spýtal sa princa, ktorý z tých troch má podľa neho najväčšie právo na princeznú.

            „Ten, ktorý sa naučil pripravovať masť,“ odpovedal.

            „Ale keby nebolo toho, ktorý dokázal na diaľku vidieť, čo sa deje, nikdy by sa nedozvedeli, že princezná je chorá,“ povedal slávik. „Ja by som mu ju dal.“ A hádka medzi nimi sa priam rozhorela, až zrazu počúvajúca princezná vstala z vankúšov a rozkričala sa:

            „Ach, vy hlupáci! Nechápete, že keby nebolo toho, kto mal moc dostať sa do paláca včas, samotná masť by bola zbytočná, lebo by si ju vyžiadala smrť? To on a nikto iný by mal mať princeznú!“

            Pri prvom zvuku princezninho hlasu sa otrok, ktorý stál pri dverách, rozbehol plnou rýchlosťou, aby sultánovi oznámil zázrak, ktorý sa stal. Potešený otec sa k nej ihneď ponáhľal. Princezná však už vtedy pochopila, že padla do pasce, ktorú na ňu rafinovane nastražili, a nevydala zo seba ani slovo. Jediné, k čomu sa dala prinútiť, bolo, aby dala otcovi znamenia, že muž, ktorý sa chce stať jej manželom, ju musí trikrát presvedčiť, aby prehovorila. A keď si pomyslela, že to nie je možné, usmiala sa sama pre seba pod svojimi siedmimi závojmi.

            Keď sultán povedal princovi, že hoci raz uspel, bude musieť dvakrát prejsť tou istou skúškou, mladíkova tvár sa zamračila. Nezdalo sa mu to ako férová hra, ale neodvážil sa namietať. A tak sa len hlboko uklonil a podarilo sa mu ustúpiť blízko k miestu, kde bol ukrytý slávik. A keďže už bola úplná tma, nepozorovane schoval klietku pod plášť a opustil palác.

            „Prečo si taký zachmúrený?“ spýtal sa slávik, len čo boli bezpečne vonku. „Všetko išlo presne tak, ako má! Samozrejme že princezná sa na seba veľmi hnevala, že to povedala. A videl si, že pri jej prvých slovách sa závoje, ktoré ju zakrývali, začali trhať? Zajtra večer ma vezmi naspäť a polož ma na stĺp pri mreži. Ničoho sa neboj, musíš mi len dôverovať!“

            Nasledujúci večer, pri západe slnka, princ nechal klietku za sebou a s vtákom v záhyboch svojho odevu vkĺzol do paláca a zamieril priamo do princezniných komnát. Otroci, ktorí strážili dvere, ho ihneď prijali a on si dal pozor, aby prešiel blízko okna. Takže slávik nepozorovane vyskočil na vrchol stĺpa. Potom sa otočil, sklonil sa k princeznej a položil jej niekoľko otázok. Ale ona ako predtým nič neodpovedala, ba ani nedala najavo, že by ho počula. Po niekoľkých minútach sa mladík opäť uklonil, prešiel k oknu a povedal:

            „Ach, stĺp! nemá zmysel rozprávať sa s princeznou, nepovie ani slovo. A keďže sa musím s niekým porozprávať, prišiel som k tebe. Povedz mi, ako si sa mal celý ten dlhý čas?“

            „Ďakujem Vám,“ odpovedal hlas zo stĺpa, „cítim sa veľmi dobre. A mám šťastie, že princezná mlčí, inak by ste sa so mnou nechceli rozprávať. Za odmenu Vám porozprávam zaujímavý príbeh, ktorý som nedávno počul a o ktorom by som chcel vedieť váš názor.“

            „To bude očarujúce,“ odpovedal princ, „tak prosím ihneď začni.“

            „Kedysi dávno,“ povedal slávik, „žila žena, ktorá bola taká krásna, že každý muž, ktorý ju videl, sa do nej zamiloval. Ale bolo veľmi ťažké sa jej zapáčiť a odmietla sa s niektorým z nich zosobášiť, hoci sa so všetkými dokázala spriateliť. Takto plynuli roky takmer bez toho, aby si ich všimla. A mladíci sa jeden po druhom unavili čakaním a našli si manželky, ktoré síce boli menej pekné, ale aj menej pyšné. A nakoniec z jej bývalých nápadníkov zostali len traja – Balči, Jagči a Firči. Stále sa však držala bokom, myslela si, že je lepšia a krajšia ako ostatné ženy, keď sa jej v istý večer konečne otvorili oči a spoznala pravdu. Sedela pred zrkadlom a česala si kučery, keď medzi havraními vlasmi našla dlhý biely vlas!

            Pri tomto strašnom pohľade jej srdce poskočilo a potom zastalo.

            „Starnem,“ povedala si, „a ak si čoskoro nevyberiem manžela, nikdy žiadneho nedostanem! Viem, že ktorýkoľvek z tých mužov by si ma zajtra rád vzal, ale nemôžem sa medzi nimi rozhodnúť. Musím vymyslieť nejaký spôsob, ako zistiť, ktorý z nich je najlepší, a nestrácať čas.“

            A tak namiesto toho, aby išla spať, celú noc premýšľala o rôznych plánoch a ráno vstala a obliekla sa.

„To bude musieť stačiť,“ zamrmlala, keď si vytrhla biele vlasy, ktoré ju toľko trápili. „Nie je to veľmi dobré, ale nič lepšie ma nenapadá; a… no, nikto z nich nie je šikovný a dovolím si tvrdiť, že sa ľahko chytia do pasce.“ Potom zavolala svoju otrokyňu a prikázala jej, aby Jagčimu oznámila, že o hodinu bude pripravená ho prijať. Potom odišla do záhrady a pod stromom vykopala hrob, ku ktorému položila biely rubáš.

            Jagči sa potešil milostivej správe. Obliekol si svoje najnovšie šaty a ponáhľal sa do domu pani, ale veľké bolo jeho zdesenie, keď ju našiel natiahnutú na vankúšoch a horko plačúcu.

            „Čo sa deje, krásna pani?“ spýtal sa a hlboko sa pred ňou uklonil.

            „Stala sa strašná vec,“ povedala a hlas sa jej zadrhával od vzlykov. „Môj otec zomrel pred dvoma nocami a ja som ho pochovala vo svojej záhrade. Teraz som však zistila, že bol čarodejník a vôbec nebol mŕtvy, lebo jeho hrob je prázdny a on sa túla niekde po svete.“

            „To je naozaj zlá správa,“ odpovedal Jagči, „ale nemôžem ťa nejako potešiť?“

            „Môžeš urobiť jednu vec,“ odpovedala, „a to, že sa zabalíš do rubáša a uložíš sa do hrobu. Ak sa vráti až po uplynutí troch hodín, stratí nado mnou moc a bude nútený odísť a putovať inam.“

            „Teraz bol Jagči hrdý na dôveru, ktorá mu bola prejavená, a zabalil sa do rubáša a natiahol sa v plnej dĺžke do hrobu. Po nejakom čase prišiel na rad Balči a našiel princeznú stonať a nariekať. Povedala mu, že jej otec bol čarodejník a že pre prípad, čo bolo veľmi pravdepodobné, že by chcel vyjsť z hrobu a prišiel jej robiť zle, má Balči vziať kameň a byť pripravený rozdrviť mu ho o hlavu, ak by prejavil známky pohybu.

            Balči, očarený tým, že môže svojej pani preukázať službu, vzal kameň a posadil sa vedľa hrobu, v ktorom ležal Jagči.

            „Medzitým prišla hodina, keď sa Firči zvyčajne chodieval pokloniť princeznej. A tak ako v prípade ostatných dvoch, aj on zistil, že dámu premohol smútok. Povedala mu, že čarodejník, ktorý bol nepriateľom jej otca, vyhodil mŕtveho kráľa z hrobu a zaujal jeho miesto. „Ale,“ dodala, „Ak sa ti podarí priviesť čarodejníka predo mňa, všetka jeho moc ho opustí, ak nie, som stratená.“

            „Ach, pani, čo by som pre vás neurobil!“ zvolal Firči, pribehol k hrobu, chytil udiveného Jagčiho za pás, prehodil si telo cez plece a ponáhľal sa s ním do domu. Balči bol v prvej chvíli tak prekvapený týmto zvratom, na ktorý ho pani nepripravila, že sedel bez pohnutia a nič nerobil. Vzápätí však vyskočil a hodil kameň po dvoch vzďaľujúcich sa postavách v nádeji, že ich oboch zabije. Našťastie sa kameň nedotkol ani jedného z nich a čoskoro sa všetci traja ocitli pred ich dámou. Vtedy Jagči v domnienke, že ju vyslobodil z moci čarodejníka, skĺzol z chrbta Firčiho a zhodil zo seba rubáš.“

„Povedz mi, môj princ,“ povedal slávik, keď dokončil svoj príbeh, „ktorý z tých troch mužov si zaslúžil získať dámu? Ja sám by som si vybral Firčiho.“

            „Nie, nie,“ odpovedal princ, ktorý pochopil, ako naňho vták žmurkol, „najviac námahy si dal Balči. Určite to bol on, kto si zaslúžil dámu.“

            Slávik však nechcel súhlasiť; začali sa hádať, až sa do toho vložil tretí hlas:

            „Ako môžete hovoriť také nezmysly?“ zvolala princezná – a keď hovorila, bolo počuť zvuk trhania. „Prečo ste nikdy ani len nepomysleli na Jagčiho, ktorý ležal tri hodiny v hrobe s kameňom držaným nad hlavou! Samozrejme, že to bol on, koho si táto princezná vybrala za manžela!“

Netrvalo veľa minút, kým sa správa dostala k sultánovi, ale ani teraz nechcel so sobášom súhlasiť, kým sa jeho dcéra nevyjadrí tretíkrát. Keď sa to mladík dozvedel, poradil sa so slávikom, ako to najlepšie uskutočniť. A vták mu povedal, že keďže princezná v zúrivosti, že padla do pasce, ktorú jej nastražili, prikázala stĺp rozbiť na kusy, musí sa teraz ukryť v záhyboch závesu, ktorý visel pri dverách.

            Nasledujúci večer princ vstúpil do paláca a odvážne vošiel do princezniných komnát. Keď vstúpil, slávik mu vyletel spod ruky a usadil sa na vrchu dverí, kde ho úplne skryli záhyby tmavej záclony. Mladík sa ako zvyčajne rozprával s princeznou bez toho, aby sa dočkal jediného slova odpovede, a nakoniec ju nechal ležať pod haldou žiarivých závojov – teraz už na mnohých miestach roztrhnutých – a prešiel cez miestnosť k dverám, z ktorých sa ozval hlas, ktorý mu ochotne odpovedal.

            Chvíľu sa spolu rozprávali a potom sa slávik spýtal, či má princ rád príbehy, pretože nedávno počul jeden, ktorý ho veľmi zaujal a zmiatol. Na to princ poprosil, aby si ho mohol hneď vypočuť, a slávik bez ďalšieho otáľania začal:

            „Kedysi dávno sa stolár, krajčír a študent vydali spolu na cestu do sveta. Po niekoľkých mesiacoch putovania ich cestovanie unavilo. Tak sa rozhodli zostať a odpočinúť si v mestečku, ktoré sa im zapáčilo. Prenajali si teda domček, hľadali si prácu a pri západe slnka sa vracali fajčiť svoje fajky a rozprávať sa o udalostiach dňa.

            Jednej noci uprostred leta bolo horúcejšie ako zvyčajne a stolár nemohol spať. Namiesto toho, aby sa hádzal na vankúšoch a robil si ešte väčšie nepríjemnosti ako doteraz, muž múdro vstal, vypil kávu a zapálil si dlhú fajku. Zrazu mu padol zrak na niekoľko kusov dreva v kúte a keďže mal veľmi šikovné prsty, čoskoro postavil dokonalú sochu asi štrnásťročného dievčaťa. To ho tak potešilo a upokojilo, že sa mu začalo celkom dariť, a keď sa vrátil do postele, rýchlo zaspal.

            „Stolár však nebol jediný, kto v tú noc nezaspal. Vo vzduchu sa ozývalo hromobitie a krajčír bol taký nepokojný, že si pomyslel, že pôjde dolu a schladí si nohy v malej fontáne za dverami záhrady. Aby sa dostal k dverám, musel prejsť cez izbu, kde stolár sedel a fajčil, a pri stene uvidel stáť krásne dievča. Chvíľu stál bez slova, kým sa odvážil dotknúť sa jej ruky, keď na svoj údiv zistil, že je vymodelovaná z dreva.

            „Ach! Môžem ťa urobiť ešte krajšou,“ povedal. A priniesol z poličky rolku žltého hodvábu, ktorú v ten deň kúpil od kupca. Strihal, obtáčal a prešíval, až nakoniec štíhlu postavu obliekol do krásneho rúcha. Keď ho dokončil, nepokoj ho opustil a vrátil sa do postele.

            Keď sa blížilo svitanie, študent vstal a pripravil sa ísť do mešity s prvým slnečným lúčom. Keď tam však uvidel stáť dievčinu, padol na kolená a v extáze zdvihol ruky.

            „Ach, ty si krajšia ako večerný vzduch, odetá v kráse desaťtisíc hviezd,“ šepkal si pre seba. „Určite taká vzácna podoba by nikdy nemala žiť bez duše.“ A hneď sa zo všetkých síl modlil, aby jej bol vdýchnutý život. Jeho modlitba bola vypočutá a krásna socha sa premenila na živé dievča a všetci traja muži sa do nej zamilovali a každý z nich ju chcel mať za ženu.“

            „A teraz,“ povedal slávik, „ktorému z nich tá dievčina naozaj patrila? Mne sa zdá, že najväčšie právo na ňu mal tesár.“

            „Ach, ale študentovi by nikdy nenapadlo modliť sa, aby dostala dušu, keby krajčír neupozornil na jej krásu šatami, ktoré jej obliekol,“ odpovedal princ, ktorý tušil, čo sa od neho očakáva, a čoskoro sa pekne pohádali. Zrazu princezná, rozzúrená, že ani jeden z nich sa nezmienil o úlohe, ktorú zohral študent, celkom zabudla na svoj sľub mlčanlivosti a hlasno sa rozkričala:

            „Ako by mohla patriť niekomu inému ako študentovi? Keby nebolo jeho, všetko, čo urobili ostatní, by bolo zbytočné! Samozrejme, že to bol on, kto sa oženil s tou dievčinou!“ A ako hovorila, sedem závojov z nej spadlo a ona sa postavila, najkrajšia princezná, akú kedy svet videl.

            „Získal si ma,“ povedala s úsmevom a podala princovi ruku.

            A tak sa vzali a po skončení svadobnej hostiny poslali po starenku, ktorej princ tak dávno rozbil džbán, a tá sa usadila v paláci, stala sa pestúnkou ich detí a žila šťastne až do smrti.

[@ Turecká poviedka, Von Dr. Ignaz Künos, Brill, Leiden; Andrew Lang, Robert Hodosi]