12*05*/390*/ Stratený raj ***(1,14k)

Uprostred veľkého lesa žil kedysi dávno uhliar a jeho žena. Obaja boli mladí, pekní a silní, a keď sa vzali, mysleli si, že práca ich nikdy nesklame. Prišli však zlé časy, boli čoraz chudobnejší a noci, keď chodili hladní spať, boli čoraz častejšie.

            Jedného večera bol kráľ tej krajiny na love neďaleko uhliarovej chatrče. Keď prechádzal okolo dverí, počul vzlyky a ako dobrosrdečný človek sa zastavil, aby ich počúval. I pomyslel si, že možno im bude môcť poskytnúť nejakú pomoc.

            „Boli niekedy dvaja ľudia takí nešťastní!“ ozval sa ženský hlas. „Sme tu, pripravení celý deň pracovať ako otroci, a nemáme žiadnu prácu. A to všetko kvôli zvedavosti starej matky Evy! Keby bola ako ja, ktorá nikdy nechce nič vedieť, boli by sme dnes všetci šťastní ako králi, mali by sme čo jesť a teplé šaty. Prečo…“ V tej chvíli však jej lamentovanie prerušilo hlasné zaklopanie na dvere.

            „Kto je tam?“ spýtala sa.

            „Ja!“ odpovedal niekto.

            „A kto je „ja?““

            „Kráľ. Pustite ma dnu.“

            Žena plná prekvapenia vyskočila a odtiahla závoru na dverách. Keď kráľ vošiel, všimol si, že v miestnosti nie je vôbec žiadny nábytok, dokonca ani stolička. A tak predstieral, že sa príliš ponáhľa, aby si všimol čokoľvek okolo seba, a povedal len: „Nesmiete sa nechať rušiť. Nemám čas zdržiavať sa, ale zdalo sa mi, že máte problémy. Povedzte mi, ste veľmi nešťastný?“

            „Ach, môj pane, nemôžeme nájsť žiadnu prácu a už dva dni sme nič nejedli!“ odpovedala. „Nezostáva nám nič iné, len zomrieť od hladu.“

            „Nie, nie, to neurobíte,“ zvolal kráľ, „alebo ak áno, bude to vaša vlastná vina. Pôjdete so mnou do môjho paláca a budete sa cítiť ako v raji, to vám sľubujem. Na oplátku od vás žiadam len jedno: aby ste presne plnili moje rozkazy.“

            Uhliar aj jeho žena naňho chvíľu hľadeli, akoby neverili vlastným ušiam. A naozaj, nebolo sa čomu čudovať! Potom našli svoju reč a spoločne zvolali:

            „Urobíme všetko, čo nám poviete. Ako by sme mohli byť takí nevďační a neposlúchať Vás, keď ste taký láskavý?“

            Kráľ sa usmial a oči mu zažiarili.

            „Tak teda začnime hneď,“ povedal. „Zamknite dvere a kľúč si dajte do vrecka.“

            Žena sa tvárila, akoby to považovala za zbytočné, lebo bolo celkom, celkom isté, že sa už nikdy nevrátia. Ale neodvážila sa to povedať a urobila, ako jej kráľ povedal.

            Po niekoľkých míľach chôdze lesom sa všetci traja dostali do paláca a na kráľov príkaz sluhovia uviedli uhliara a jeho ženu do miestností plných krásnych vecí, o akých sa im ani nesnívalo. Najprv sa okúpali v zelených mramorových kúpeľoch, kde voda vyzerala ako more, a potom si obliekli hodvábne šaty, ktoré boli mäkké a príjemné. Keď boli pripravení, vstúpil jeden z kráľových zvláštnych sluhov a odviedol ich do malej sály, kde bola pripravená večera, a to ich potešilo viac ako čokoľvek iné.

            Práve sa chystali sadnúť si k stolu, keď vošiel kráľ.

            „Dúfam, že bolo o vás náležite postarané,“ povedal, „a že vám bude večera chutiť. Môj správca sa postará, aby ste mali všetko, čo chcete, a želám si, aby ste robili presne to, čo chcete. A mimochodom, je tu ešte jedna vec! Všimli ste si tú polievku uprostred stola? No, dávajte pozor, aby ste v žiadnom prípade nezdvihli pokrievku. Ak raz veko odoberiete, je koniec vášho šťastia.“ Potom sa uklonil hosťom a vyšiel z miestnosti.

            „Počuli ste, čo povedal?“ spýtal sa uhliar zdeseným hlasom. „Máme mať, čo chceme, a robiť, čo sa nám zachce. Len sa nesmieme dotknúť tej polievky.“

            „Nie, samozrejme, že sa nedotkneme,“ odpovedala manželka. „Prečo by sme to mali chcieť? Ale aj tak je to dosť zvláštne a človek je zvedavý, čo je vo vnútri.“

            Život uhliara a jeho ženy sa dlhé dni odvíjal ako krásny sen. Ich postele boli také pohodlné, že sa len ťažko odhodlávali vstať. Ich šaty boli také krásne, že sa len ťažko odhodlávali ich vyzliecť. A ich večere boli také dobré, že im bolo veľmi ťažké prestať jesť. Vonku pred palácom boli záhrady plné vzácnych kvetov a ovocia, a spevu vtákov, alebo ak chceli ísť ďalej, na ich rozkazy čakal zlatý koč, pomaľovaný vencami z nezábudiek a vystlaný modrým saténom. Niekedy sa stalo, že sa na nich prišiel pozrieť kráľ, a keď sa pozrel na muža, ktorý bol každým dňom ružovejší a bacuľatejší, usmial sa. Keď však jeho oči spočinuli na žene, získali výraz, ktorý akoby hovoril: „Vedel som to,“ hoci si to uhliar ani jeho žena nikdy nevšimli.

            „Prečo si taká tichá?“ spýtal sa muž jedného rána, keď večera skončila skôr, ako jeho žena povedala jediné slovo. „Ešte pred chvíľou si celý deň štebotala, a teraz som už takmer zabudol na tvoj hlas.“

            „Ach, nič, nemala som chuť rozprávať, to je všetko!“ Odmlčala sa a po pauze nedbalo dodala: „Nikdy ťa nenapadlo, čo je v tej polievkovej miske?“

            „Nie, nikdy,“ odpovedal muž. „To nie je naša vec,“ a rozhovor opäť utíchol. Ale ako čas plynul, žena hovorila čoraz menej a vyzerala tak nešťastne, že sa jej manžel o ňu celkom bál. Čo sa týka jedla, odmietala jednu vec za druhou.

            „Moja drahá žena,“ povedal nakoniec muž, „naozaj musíš niečo jesť. Čo sa to s tebou deje? Ak budeš takto pokračovať, zomrieš.“

            „Radšej zomriem, ako by som nemala vedieť, čo je v tej miske,“ vybuchla tak prudko, že to muža celkom zaskočilo.

            „Je to tak?“ zvolal, „robíš sa kvôli tomu nešťastnou? Veď vieš, že by nás vyhodili z paláca a poslali preč, kde by sme umreli od hladu.“

            „Ale nie, to by sme nemali. Kráľ je príliš dobromyseľný. Samozrejme, že nemyslel takúto maličkosť! Okrem toho nie je potrebné úplne zdvihnúť poklop. Stačí zdvihnúť jeden roh, aby som mohla nazrieť. Sme celkom sami: nikto sa to nedozvie.“

            Muž zaváhal: naozaj sa mu to zdalo ako „maličkosť,“ a ak to malo urobiť jeho ženu spokojnou a šťastnou, stálo to za to riziko. Chytil teda rukoväť pokrievky a veľmi pomaly a opatrne ju zdvihol, zatiaľ čo žena sa sklonila, aby sa pozrela. Zrazu sa vyľakala a vykríkla, pretože z vnútra nádoby vyskočila malá myš a takmer ju trafila do oka. Bežala dookola po izbe, obaja za ňou behali a v snahe chytiť myš a vrátiť ju späť do misky zrážali stoličky a vázy. Uprostred všetkého toho hluku sa otvorili dvere a myš vybehla von pomedzi kráľovými nohami. V jednom okamihu sa muž aj jeho žena schovali pod stôl a podľa všetkého bola miestnosť prázdna.

            „Môžete rovno vyjsť von,“ povedal kráľ, „a vypočuť si, čo vám chcem povedať.“

            „Viem, o čo ide,“ odpovedal uhliar a zvesil hlavu. „Myš utiekla.“

            „Stráž vojakov vás odvedie späť do vašej chatrče,“ povedal kráľ. „Tvoja žena má kľúč.“

            „Akí len boli hlúpi?“ zvolali vnuci uhliara, keď si vypočuli tento príbeh. „Ako by sme si priali, aby sme mali tú možnosť! Nikdy by sme nechceli vedieť, čo je v tej polievkovej miske! Nikdy by sme nechceli vedieť, čo je v tej polievkovej miske!“

[@ Paul Sebillot, Andrew Lang, Robert Hodosi]