12*11*/396*/ Hnedý medveď z Nórska ***(2,82k)

V Írsku žil raz jeden kráľ, ktorý mal tri dcéry a boli to veľmi pekné princezné. Jedného dňa, keď sa s otcom prechádzali po trávniku, začal s nimi kráľ žartovať a pýtať sa ich, že za koho by sa chceli vydať. „Ja by som chcela za manžela kráľa Severného Írska,“ hovorí jedna. „A ja by som chcela kráľa Munsteru,“ hovorí druhá. „A,“ hovorí najmladšia, „ja by som nechcela mať iného manžela ako Hnedého medveďa z Nórska.“ Jej sestra jej totiž rozprávala o zakliatom princovi, ktorého volala týmto menom, a ona sa doňho zamilovala a jeho meno bolo prvým menom, ktoré mala na jazyku, lebo ešte predošlú noc sa jej o ňom snívalo. Nuž, jeden sa smial, druhý sa smial a celý zvyšok večera s princeznou žartovali. Ale ešte v tú noc sa zobudila zo spánku vo veľkej sále, ktorá bola osvetlená tisíckami lámp. Na podlahe boli najbohatšie koberce, steny boli pokryté látkami zo zlata a striebra, a miesto bolo plné veľkolepej spoločnosti a bol tam ten veľmi krásny princ, ktorého videla vo svojich snoch. Netrvalo ani chvíľu, kým pred ňou nekľakol na jedno koleno a nepovedal jej, ako veľmi ju miluje, a nepýtal sa jej, či by sa nestala jeho kráľovnou. Nuž, nemala to srdce odmietnuť ho, a tak sa ešte v ten istý večer vzali.

            „Teraz, moja milá,“ hovorí, keď zostali sami, „musíš vedieť, že som začarovaný. Čarodejnica, ktorá má krásnu dcéru, si ma priala za zaťa; no podarilo sa jej nado mnou získať moc, a keď som sa odmietol oženiť s jej dcérou, prinútila ma, aby som cez deň mal podobu medveďa. A mal som tak zostať, kým si ma nejaká dáma z vlastnej vôle nevezme za muža, a potom vydržať päť rokov veľkých skúšok.“

            No keď sa princezná ráno zobudila, chýbal jej manžel po boku a deň strávila veľmi smutne. Ale len čo sa vo veľkej sále, kde sedela na pohovke potiahnutej hodvábom, rozsvietili lampy, rozleteli sa skladacie dvere a on v nasledujúcej chvíli sedel po vedľa nej. Tak strávili ďalší šťastný večer. Ale varoval ju, že kedykoľvek ju začne unavovať alebo mu prestane veriť, navždy sa rozídu a on sa bude musieť oženiť s dcérou čarodejnice.

            Zvykla si, že počas dňa nie je s ňou, a strávili spolu šťastných dvanásť mesiacov, až sa im napokon narodil krásny chlapček. Bola šťastná dvakrát tak ako predtým, lebo mala svoje dieťa, ktoré jej robilo spoločnosť počas dňa, keď nemohla vidieť svojho manžela.

            Napokon jedného večera, keď ona, on a ich dieťa sedeli pri otvorenom okne, lebo bola dusná noc, priletel orol, vzal do zobáka šerpu dieťaťa a vzlietol s ním do vzduchu. Kričala a chcela sa za ním vrhnúť von oknom, ale princ ju zachytil a veľmi vážne sa na ňu pozrel. Spomenula si na to, čo povedal krátko po ich svadbe, a prestala kričať a sťažovať sa, a hovoriť to, čo mala na jazyku. Ďalších dvanásť mesiacov trávila dni veľmi osamelo, keď sa jej tentoraz narodilo krásne dievčatko. Vtedy si pomyslela, že tentoraz bude na svoje dieťa dávať lepší pozor; preto nikdy nedovolila, aby bolo okno otvorené na viac ako pár centimetrov.

            Všetka jej starostlivosť však bola márna. Iný večer, keď boli všetci takí šťastní a princ sa maznal s dieťaťom, postavil sa pred nich krásny chrt, vytrhol dieťa z otcovej ruky a vyšiel z dverí skôr, ako by človek stihol mrknúť. Tentoraz zakričala a vybehla z izby, ale vo vedľajšej izbe bolo niekoľko sluhov a všetci vyhlásili, že ani dieťa, ani pes tadiaľ neprešli. Akosi sa jej zdalo, že za to môže jej manžel, ale napriek tomu sa ovládla a ani raz mu to nevyčítala.

            Keď sa narodilo tretie dieťa, sotva by dovolila, aby sa na chvíľu otvorilo okno alebo dvere; ale nebola bližšie k tomu, aby si dieťa nechala pre seba. Jedného večera sedeli pri ohni, keď sa pri nich objavila stojaca dáma. Princezná s veľkým strachom otvorila oči a pozerala na ňu, a kým to robila, pani omotala šál okolo dieťaťa, ktoré sedelo otcovi na kolenách, a buď sa s ním prepadla do zeme, alebo či vyletela širokým komínom, nevedela. Tentoraz matka zostala v posteli celý mesiac.

            „Drahý môj,“ povedala manželovi, keď sa začala zotavovať, „myslím, že by som sa cítila lepšie, keby som ešte raz videla svojho otca, matku a sestry. Ak mi dovolíš ísť na pár dní domov, budem rada.“ „Dobre,“ povedal, „urobím to, a kedykoľvek sa budeš chcieť vrátiť, len sa o svojom želaní zmieň, keď si večer ľahneš.“ Keď sa na druhý deň ráno zobudila, našla sa vo svojej starej komnate v otcovom paláci. Zazvonila na zvonček a o chvíľu už mala okolo seba matku, otca a vydaté sestry, ktoré sa smiali, až plakali od radosti, že je opäť bezpečne späť.

            Časom im vyrozprávala všetko, čo sa jej stalo, a oni nevedeli, čo jej majú poradiť. Svojho manžela mala rada ako vždy a vravela, že si je istá, že jej nijako nemôže pomôcť s tým, aby jej deti niekto ustavične neunášal. A tak sa teda nadovšetko bála, že jej i jej ďalšie dieťa odoberú.

            Matka a sestry sa poradili s múdrou ženou, ktorá nosila na hrad vajíčka, lebo veľmi verili v jej múdrosť. Tá povedala, že jediný plán je zaobstarať si medvediu kožu, ktorú si princ musí každé ráno obliecť, a dať ju spáliť, a potom už bude musieť byť človekom vo dne i v noci a začarovaniu bude koniec.

            Všetci ju teda presviedčali, aby to urobila, a ona sľúbila, že to urobí; a po ôsmich dňoch pocítila takú veľkú túžbu opäť vidieť svojho manžela, že sa jej to želanie splnilo ešte v tú istú noc. A keď sa o tri hodiny zobudila, bola v paláci svojho manžela a on sám ju strážil. Na oboch stranách zavládla veľká radosť a boli šťastní mnoho dní.

            Teraz začala premýšľať o tom, ako jej nikdy nevadilo, že ju manžel ráno opustil, a ako sa nikdy nestalo, že by jej zabudol dať sladký nápoj zo zlatého pohára, práve keď sa chystala spať.

            Jednej noci sa jej podarilo nič z toho nevypiť, hoci to predstierala; ráno bola dosť bdelá a videla svojho manžela odchádzať cez bočnú chodbu, hoci mala viečka takmer zatvorené. Nasledujúcu noc dostala do nočného nápoja svojho manžela niekoľko kvapiek ospalého opojenia, ktoré si večer predtým ušetrila, a to ho dostatočne tvrdo uspalo. Vstala po polnoci, prešla popri stene a v rohu našla visieť krásnu kožu z Hnedého medveďa. Potom sa z izby ukradomky vytratila, zišla k ohňu v salóne a kožu položila do jeho stredu, až kým z nej nebol jemný popol. Potom si ľahla k manželovi, pobozkala ho na líce a zaspala.

            Keby mala žiť sto rokov, nikdy by nezabudla, ako sa na druhý deň ráno zobudila a našla manžela, ako na ňu hľadí s nešťastím a hnevom v tvári. „Nešťastná žena,“ povedal, „navždy si nás rozdelila! Prečo si nemala päť rokov trpezlivosť? Teraz som nútený, či chcem, alebo nie, tri dni cestovať na hrad čarodejnice a oženiť sa s jej dcérou. Kožu, ktorá bola mojou ochrankyňou, si spálila a tá žena s vajíčkami, čo ti dala radu, bola sama čarodejnica. Nebudem ti nič vyčítať: tvoj trest bude prísny aj bez toho. Zbohom navždy!“

            Naposledy ju pobozkal a v nasledujúcej minúte odišiel, kráčajúc tak rýchlo, ako len mohol. Kričala za ním, a keď videla, že to nemá zmysel, obliekla sa a nasledovala ho. Nikdy sa nezastavil, nezostal stáť, ani sa neohliadol, a ona ho stále mala na očiach; a keď bol on na kopci, ona bola v doline, a keď bol v doline, ona bola na kopci. Život ju už takmer opúšťal, keď práve pri západe slnka zabočil do uličky a vošiel do malého domčeka. Dobehla ho, a keď vošla dovnútra, na kolenách mu sedel krásny chlapček a on ho bozkával a objímal.

            „Tu, moja úbohá milá,“ hovorí, „je tvoje najstaršie dieťa a tam,“ hovorí a ukazuje na ženu, ktorá sa naňho s úsmevom pozerala, „je orol, ktorý ho odniesol.“ V okamihu zabudla na všetky svoje trápenia, objímala svoje dieťa, a smiala sa a plakala nad ním. Žena im umyla nohy a natrela ich masťou, ktorá im z kostí vytiahla všetku bolesť a urobila ich sviežimi ako sedmokrásky. Na druhý deň ráno, tesne pred východom slnka, vstal a pripravil sa na cestu: „Tu,“ povedal jej, „je vec, ktorá by sa ti mohla hodiť. Sú to nožnice, a čokoľvek s nimi prestrihneš, zmení sa na hodváb. Vo chvíli, keď vyjde slnko, stratím na teba a deti spomienku, ale pri západe slnka ju opäť získam. Zbohom!“ Ale nebol ďaleko, keď ho opäť zbadala a svojho syna nechala za sebou. Bol to taký istý deň, ako včera: ich tiene išli ráno pred nimi a večer ich nasledovali. On sa nikdy nezastavil a ani ona sa nikdy nezastavila, a keď slnko zapadalo, zabočil do ďalšej uličky a tam našli svoju malú dcérku. Do rána to bola opäť samá radosť a pohoda, a potom sa začal tretí deň cesty.

            Predtým, ako sa vydal na cestu, jej dal hrebeň a povedal jej, že kedykoľvek ho použije, budú jej z vlasov padať perly a diamanty. Ešte stále mal svoju pamäť od západu do východu slnka; ale od východu do západu slnka cestoval ďalej pod vplyvom čarov a nikdy sa ani len okom neobzrel. Túto noc prišli na miesto, kde bolo najmladšie dieťa, a na druhý deň ráno, tesne pred východom slnka, sa jej princ prihovoril naposledy. „Tu, moja úbohá žena,“ povedal, „je malý ručný kolovrátok so zlatou niťou, ktorá nemá konca, a polovica nášho manželského prsteňa. Ak sa niekedy dostaneš do môjho domu a priložíš svoju polovicu prsteňa k mojej, spomeniem si na teba. Tam vzadu je les, a len čo doň vstúpim, zabudnem na všetko, čo sa medzi nami kedy stalo, akoby som sa narodil včera. Zbohom, drahá žena a dieťa, navždy!“ Vtom vyšlo slnko a on odišiel do lesa. Videla, ako sa pred ním otvára a za ním zatvára, a keď sa k nemu priblížila, už sa doň nemohla dostať, ako keby to bol kamenný múr. Zovrela ruky a preliala slzy, ale potom sa spamätala a zvolala: „Les, prikazujem ti pri mojich troch čarovných daroch, nožniciach, hrebeni a kolovrátku, aby si ma nechal prejsť.“ Les sa otvoril a ona kráčala po chodníku ďalej, až zbadala palác, trávnik a drevorubačskú chalúpku na okraji lesa.

            Vošla do domčeka a požiadala drevorubača a jeho ženu, aby ju prijali do svojich služieb. Spočiatku neboli ochotní, ale ona im povedala, že nebude pýtať žiadnu mzdu a že im dá diamanty, perly, hodvábne látky a zlaté nite, kedykoľvek si ich budú priať, a vtedy súhlasili, aby zostala.

            Netrvalo dlho a dozvedela sa, ako v paláci mladej panej žije mladý princ, ktorý práve prišiel. Málokedy ho bolo vidieť vonku a každý, kto ho stretol, si všimol, ako ticho a smutne chodí, ako človek, ktorý hľadá nejakú stratenú vec.

            Sluhovia a namyslení ľudia z paláca si začínali všímať krásnu mladú ženu, ktorá bývala u drevorubača, a otravovali ju svojou drzosťou. Najviac ju obťažoval hlavný lokaj, ktorého napokon pozvala, aby k nej prišiel na čaj. Ach, ako sa tešil a ako sa tým chválil v hale pre služobníctvo! Nuž, prišiel večer, lokaj vošiel do domčeka a zaviedli ho do jej obývačky, lebo drevorubač a jeho žena mali pred ňou veľkú úctu a dali jej dve pekné izby pre seba. Nuž, sadol si tuhý ako baranidlo a vo veľkom štýle rozprával o veľkých udalostiach na zámku, zatiaľ čo ona pripravovala čaj a toasty. „Ach,“ hovorí mu, „vystrčil by si ruku z okna a odstrihol by si mi jednu alebo dve vetvičky zimolezu?“ Vstal vo veľkej radosti a vystrel ruku a hlavu; a ona povedala: „Z moci mojich čarovných darov nech ti z hlavy vyrastie pár rohov, a nech spievaš a je ťa počuť až do zámku. Ako si želala, tak sa aj stalo. Rohy mu vyrástli z prednej časti každého ucha a stretli sa vzadu. Ach, chudák nešťastník! A ako reval a hulákal! a sluhovia, pred ktorými sa zvykol vychvaľovať, sa čoskoro hrnuli z hradu a škľabili sa, hučali a tĺkli melódie na kliešte, lopaty a panvice; a on nadával a preklínal, oči mu chceli vyliezť z hlavy, a bol taký čierny v tvári a vykopával nohy za sebou ako šialený.

            Nakoniec sa jej ho uľútostilo, odstránila kúzlo a rohy mu spadli na zem a bol by ju na mieste zabil, lenže bol slabý ako voda. Tak prišli jeho spoluslužobníci a odniesli ho do paláca. No a tak či onak sa príbeh dostal do uší kniežaťa a ten sa prechádzal tou cestou. Ona vtedy mala na sebe len šaty vidieckej ženy, ako sedela a šila pri okne. Ale to nezakrývalo jej krásu, a keď si ju dobre prezrel, bol veľmi zmätený, tak ako je telo zmätené, keď chce vedieť, či sa mu niečo stalo, keď bol mladý, alebo sa mu to len zdalo. Nuž, dozvedela sa o tom aj čarodejnícka dcéra a prišla sa pozrieť na tú čudnú dievčinu; a čo iné ju našla robiť, ako vystrihovať z hnedého papiera vzor šiat; a ako strihala, papier sa zmenil na najbohatší hodváb, aký kedy videla. Čarodejnícka dcéra sa na ňu pozerala lačnými očami a vraví: „Čo by si bola ochotná vziať za tie nožnice?“ „Nevezmem si nič,“ hovorí, „iba povolenie stráviť jednu noc pred princovou komnatou.“ Nuž, pyšná pani sa rozohnila a chystala sa povedať niečo strašné, ale nožnice stále strihali a hodváb bol každým centimetrom bohatší a bohatší. Tak sľúbila, o čo ju dievča požiadalo.

            Keď nastala noc a princ zaspal, pustili ju do paláca. Ľahla si pred princove dvere a v noci sa ho snažila zobudiť. Princ však spal takým tvrdým spánkom, že ho nedokázala prebudiť ani ona sama. Spievala mu, vzdychala a vzlykala celú noc, ale všetko bolo márne. A takto nariekala: „Pred štyrmi rokmi som sa za teba vydala, tri sladké deti som ti porodila. Ach, Hnedý medveď z Nórska prebuď sa a obráť sa ku mne.“

            Za skorého svitania pyšná pani bola v komnate, odviedla ju preč a lokaj na ňu vyplazil jazyk, keď odchádzala z paláca.

            A tak zatiaľ nemala šťastie; ale na druhý deň išiel knieža opäť okolo, pozrel na ňu a milo ju pozdravil, ako by knieža mohol pozdraviť sedliakovu dcéru, a prešiel okolo nej; a čoskoro prešla čarodejnícka dcéra a našla ju, ako si češe vlasy a kvapkajú jej z nich perly a diamanty.

            Nuž, ďalší obchod bol uzavretý a princezná strávila ďalšiu smutnú noc, a za svitania odišla zo zámku. A lokaj bol na svojom mieste a tešil sa zo svojej pomsty.

            Na tretí deň išiel princ okolo a zastavil sa, aby sa porozprával s tou cudzou ženou. Spýtal sa jej, či by jej mohol niečím poslúžiť, a ona povedala, že môže. Spýtala sa ho, či sa niekedy v noci zobudí. Povedal, že často, ale že počas posledných dvoch nocí počúval v snoch sladkú pieseň a nemohol sa zobudiť, a že ten hlas bol hlas, ktorý musel poznať a milovať v nejakom inom svete kedysi dávno. Povedala: „Pili ste niektorý z týchto večerov pred tým, ako ste išli spať, nejaký opojný nápoj?“ „Pil,“ povedal. „Tie dva večery mi moja nastávajúca dala niečo vypiť, ale neviem, či to bol uspávací nápoj, alebo nie.“ „Nuž, princ,“ povedala, „keďže hovoríte, že by ste mi chceli vyhovieť, môžete to urobiť tak, že dnes večer neochutnáte žiadny nápoj.“ „Dobre,“ hovorí, a potom sa vydal na prechádzku.

            No veľká pani prišla čoskoro po princovi a našla cudzinku, ako používa svoj ručný kolovrátok a navíja z neho nitky zlata, a tak sa uskutočnil tretí obchod.

            V ten večer princ za súmraku ležal na posteli a jeho myseľ bola veľmi rozrušená; vtom sa otvorili dvere, vošla princezná, sadla si k jeho posteli a spievala:

            „Štyri dlhé roky som bola za teba vydatá, tri sladké deti som ti porodila, Hnedý medveď z Nórska, prebuď sa a obráť sa ku mne.“

            „Hnedý medveď z Nórska!“ povedal. „Nerozumiem ti.“ „Nepamätáš sa, princ, že som bola štyri roky tvojou manželkou?“ „Nepamätám,“ povedal, „ale určite si želám, aby to tak bolo.“ „Nepamätáš sa na naše tri deti, ktoré ešte žijú?“ „Ukáž mi ich. Mám v hlave samý zmätok.“ „Vyhľadaj polovicu nášho manželského prsteňa, ktorý ti visí na krku, a pripevni ho k tejto polovici.“ Urobil tak a v tej istej chvíli sa očarenie zlomilo. Vrátila sa mu plná pamäť, objal svoju ženu okolo krku a obaja sa rozplakali.

            No vonku sa ozval veľký krik a bolo počuť, ako sa štiepia a praskajú hradné múry. Všetci na hrade boli znepokojení a vydali sa na cestu von. Princ a princezná išli s ostatnými, a kým boli všetci v bezpečí na trávniku, palác sa zrútil a zem sa triasla na míle ďaleko. Čarodejnicu a jej dcéru už potom nikto nikdy nevidel. Netrvalo dlho, kým princ a princezná mali svoje deti pri sebe, a potom sa vydali do svojho paláca. Čoskoro ich prišli navštíviť králi Írska, Munsteru a Severného Írska, a ich manželky. A nech je každý, kto si to zaslúži, šťastný ako Hnedý medveď z Nórska a jeho rodina.

[@ Poviedka zo Západnej vysočiny, Andrew Lang, Robert Hodosi]