12*13*/398*/ Začarovaná srnka ***(2,45k)

Jedného dňa sa v Írsku prechádzal mladý muž a za uzdu viedol statného koňa. Myslel na svoju matku a na to, akí sú chudobní, keďže jeho otec, ktorý bol rybárom, sa utopil v mori, a rozmýšľal, čo má robiť, aby zarobil na živobytie pre oboch. Zrazu mu niekto položil ruku na plece a ozval sa hlas:

            „Predáš mi svojho koňa, syn rybára?“ a zdvihol zrak a uvidel muža stojaceho na ceste s puškou v ruke, so sokolom na pleci a so psom po boku.

            „Čo mi dáš za môjho koňa?“ spýtal sa mladík. „Dáš mi svoju pušku, svojho psa a svojho sokola?“

            „Dám ti ich,“ odpovedal muž a vzal si koňa. Mladík si vzal pušku, psa a sokola, a odišiel s nimi domov. Keď však jeho matka počula, čo urobil, veľmi sa nahnevala a zbila ho palicou, ktorú mala v ruke.

            „To ťa naučí predávať môj majetok,“ povedala, keď už mala ruku celkom unavenú, ale Ján, jej syn, jej nič neodpovedal a odišiel do postele, lebo ho to veľmi bolelo.

            V tú noc ticho vstal a vyšiel z domu, pričom si so sebou niesol pušku. Nezostanem tu, aby ma bili, pomyslel si, a chodil a chodil a chodil, až kým opäť nenastal deň a on bol hladný. Obzeral sa okolo seba, či by nemohol dostať niečo na jedenie. Neďaleko bol statok, a tak tam zašiel, zaklopal na dvere a sedliak so ženou ho prosili, aby vošiel a podelili sa s ním o raňajky.

            „Ach, ty máš pušku,“ povedal farmár, keď ju mladík položil do kúta. „To je dobre, lebo každý večer mi chodí srnka jesť kukuricu a ja ju nemôžem chytiť. To šťastena mi ťa poslala.“

            „Rád zostanem a zastrelím vám tú srnku,“ odpovedal mladík. A v tú noc sa skryl a pozoroval, kým srnka neprišla do kukuričného poľa. Potom zdvihol pušku k ramenu a práve sa chystal stlačiť spúšť, keď tu hľa, namiesto srnky tam stála žena s dlhými čiernymi vlasmi. Pri tomto pohľade mu zbraň od prekvapenia takmer vypadla z ruky, ale keď sa znova pozrel, opäť tam bola srnka, ktorá jedla kukuricu. A to sa opakovalo trikrát, až kým srnka neutiekla cez vresovisko a mladý muž za ňou.

            Išli ďalej, ďalej a ďalej, až sa dostali k chalúpke, ktorá bola pokrytá vresom. Srnka s námahou vyskočila na strechu a ľahla si tak, aby ju nikto nevidel. Ale keď to urobila, zavolala: „Choď dnu, rybárov syn, a jedz a pi, koľko vládzeš.“ Vošiel teda dnu a našiel na stole jedlo a víno, ale žiadneho človeka, lebo dom patril nejakým zlodejom, ktorí boli stále preč na robení svojich nekalých skutkoch.

            Keď Ján, rybárov syn, zjedol všetko, na čo mal chuť, schoval sa za veľký sud. Veľmi skoro počul hluk, ako keď sa muži prebíjajú cez vres a pod nohami im praskajú malé vetvičky. Zo svojho tmavého kúta videl do miestnosti a napočítal ich dvadsaťštyri, všetci boli veľkí, mrzuto vyzerajúci muži.

            „Niekto nám zjedol večeru,“ kričali, „sotva sme mali dosť pre seba.“

            „To bol ten, ktorý leží schovaný pod sudom,“ odpovedal vodca. „Zabite ho a potom sa poďte najesť a vyspať, lebo ráno musíme vyraziť.“

Tak štyria z nich zabili rybárovho syna, nechali ho tak a potom išli spať.

            Do východu slnka všetci vyšli z domu, lebo mali pred sebou dlhú cestu. Keď zmizli, srnka zišla zo strechy k miestu, kde ležal mŕtvy muž, potriasla nad ním hlavou, z ucha jej spadol vosk, a on vyskočil živý a zdravý ako nikdy predtým.

            „Dôveruj mi a jedz ako predtým, a nič sa ti nestane,“ povedala. Ján sa teda najedol a napil a zase tvrdo zaspal pod sudom. Večer prišli lúpežníci veľmi unavení a ešte viac nahnevaní ako včera, pretože sa im šťastie obrátilo chrbtom a takmer nič nepriniesli.

            „Zase nám niekto zjedol večeru,“ kričali.

            „To je ten muž pod sudom,“ odpovedal kapitán. „Štyria z vás nech ho idú zabiť, ale najprv zabite tých štyroch, ktorí včera večer predstierali, že ho zabili, a neurobili to, lebo je ešte stále nažive.“

            Potom Jána zabili druhýkrát. A keď sa ostatní zbojníci najedli, ľahli si a spali až do rána.

            Sotva sa ich tvárí dotkli slnečné lúče, už boli hore a hneď odišli. Vtedy vošla srnka a kvapla na mŕtveho liečivý vosk, a ten bol zase zdravý ako nikdy predtým. Vtedy mu už nevadilo, čo ho postihlo, tak si bol istý, že sa oňho srnka postará. A večer sa zopakovalo to, čo sa stalo predtým – štyria zbojníci boli usmrtení a rybárov syn tiež. Ale pretože im nezostalo žiadne jedlo, takmer sa zbláznili od zúrivosti a začali sa hádať. Od hádky prešli k bitke a bili sa tak urputne, že sa vzápätí všetci mŕtvi natiahli na zem.

            Vtedy vošla srnka, rybárov syn sa vrátil k životu a prikázala mu, aby ju nasledoval, a bežala ďalej k malej bielej chalúpke, kde bývala stará žena a jej syn, ktorý bol chudý a tmavý.

            „Tu ťa musím nechať,“ povedala srnka, „ale zajtra sa stretneme na poludnie v kostole, ktorý je tamto.“ A skočila cez potok a zmizla v lese.

Na druhý deň sa vydal do kostola, ale stará žena z chalupy ho predbehla a do štrbiny vo dverách zapichla začarovanú palicu, ktorej sa hovorilo „hrot bolesti,“ aby sa o ňu otrel, keď prekročí prah.

            Zrazu sa cítil taký ospalý, že nedokázal vstať, hodil sa na zem a upadol do hlbokého spánku, netušiac, že ho tmavý chlapec pozoruje. Nič ho nedokázalo prebudiť, ani zvuk najsladšej hudby, ani dotyk dámy, ktorá sa nad ním skláňala. Na tvári sa jej zračil smutný výraz, keď videla, že to nemá zmysel. Napokon to vzdala, zdvihla mu ruku a napísala mu na bok svoje meno – „dcéra kráľa mesta pod vlnami.“

            „Zajtra prídem,“ zašepkala, hoci ju nepočul, a smutne odišla.

            Potom sa zobudil a tmavý chlapec mu povedal, čo ho postihlo, a to ho veľmi zarmútilo. Ale tmavý chlapec mu nepovedal o mene, ktoré mal napísané pod pazuchou.

            Nasledujúce ráno sa rybárov syn opäť vybral do kostola, rozhodnutý, že nepôjde spať, nech sa stane čokoľvek. No v zhone, keď sa ponáhľal von, dotkol sa rukou hrotu bolesti a klesol na miesto, kde stál, zahalený do driemot. Druhý raz sa vzduchom rozozvučala hudba a pani vošla dnu. Jemne vykročila, ale hoci mu položila hlavu na koleno a zlatým hrebeňom mu prečesala vlasy, oči neotvoril. Potom sa rozplakala, vložila mu do vrecka krásne kovanú škatuľku a odišla.

            Na druhý deň sa stalo rybárovmu synovi to isté. Tentoraz pani plakala ešte viacej ako predtým, lebo si povedala, že je to posledná šanca a že už nikdy nebude môcť prísť, lebo musí ísť domov.

            Len čo pani odišla, rybárov syn sa prebudil a tmavý chlapec mu povedal o jej návšteve a o tom, že ju už nikdy neuvidí, kým bude žiť. Rybárov syn pri tom pocítil, ako sa mu do srdca vkráda chlad, ale vedel, že to nebola jeho chyba, že ho premohol spánok.

            „Prehľadám celý svet, kým ju nenájdem,“ zvolal a tmavý chlapec sa rozosmial, keď ho počul. Rybárov syn si však nič nevšímal a vydal sa na cestu za slnkom deň za dňom, až kým sa mu v topánkach neurobili diery a nezačali ho bolieť nohy od cesty. Nevidel nič okrem vtákov, ktorí si robili hniezda na stromoch, ani kozu či zajaca. Išiel ďalej a ďalej, až zrazu narazil na domček, pred ktorým stála žena.

            „Nech žije syn rybára!“ povedala. „Viem, čo hľadáš; vstúp, odpočiň si a najedz sa a zajtra ti pomôžem, ako budem môcť, a pošlem ťa na cestu.“

            Rybárov syn, Ján, s radosťou prijal jej ponuku a celý ten deň odpočíval. Žena mu dala na nohy masť, ktorá mu uzdravila rany. Za úsvitu vstal a chystal sa odísť, ale žena sa s ním rozlúčila a povedala:

            „Mám sestru, ktorá býva na ceste, ktorou musíš ísť. Je to dlhá cesta a trvalo by ti rok a deň, kým by si sa k nej dostal. Ale obuj si tieto staré hnedé topánky s dierami a budeš tam skôr, ako sa nazdáš. Potom ich vyzuj a otoč ich špičky smerom späť a päty k sebe, a ony prídu domov samé od seba.“

            Rybárov syn urobil, čo mu žena povedala, a všetko sa stalo tak, ako povedala. Pri rozlúčke mu však druhá sestra povedala, keď mu dávala ďalší pár topánok:

            „Choď k mojej ďalšej sestre, lebo ona má syna, ktorý je strážcom nebeských vtákov a posiela ich spať, keď príde noc. Je veľmi múdry a možno ti pomôže.“

            Mladík jej poďakoval a odišiel k tretej sestre.

            Tretia sestra bola veľmi milá, ale nemala mu čo poradiť. A tak jedol a pil a čakal, kým sa jej syn vráti domov, keď pošle spať všetky vtáky. Keď mu jeho matka vyrozprávala mladíkov príbeh, dlho rozmýšľal a nakoniec povedal, že je hladný a treba zabiť kravu, lebo chce večeru. Kravu teda zabili, mäso uvarili a z jej červenej kože urobili vrece.

            „Teraz vlez do toho vreca,“ prikázal mladíkovi, ktorý vliezol dnu a vzal si so sebou pištoľ, ale psa a sokola nechal vonku. Chovateľ vtákov zatiahol za šnúrku na vrchu vreca a dojedol večeru. Keď vtom cez otvorené dvere vletel orol, vzal vrece do pazúrov a niesol ho vzduchom na ostrov. Na ostrove nebolo nič na jedenie a rybárov syn si myslel, že zomrie od hladu, keď si spomenul na škatuľku, ktorú mu pani vložila do vrecka. Otvoril veko a vyleteli z nej tri malé vtáčiky, ktoré mávali krídlami a pýtali sa:

            „Dobrý pán, môžeme pre teba niečo urobiť?“

            „Odneste ma do kráľovstva kráľa pod morskými vlnami,“ odpovedal a jeden vtáčik mu priletel na hlavu, ostatné dva mu sadli na plecia a on zavrel oči. A za chvíľu bol v krajine pod morskou hladinou. Potom vtáčiky odleteli a mladý muž sa rozhliadol okolo seba, a srdce mu rýchlo bilo pri pomyslení, že tu býva pani, ktorú hľadal po celom svete.

            Kráčal ďalej ulicami a za chvíľu prišiel k domu tkáča, ktorý stál pred dverami a odpočíval od práce.

„Si tu cudzinec, to je jasné,“ povedal tkáč, „ale poď ďalej a ja ti dám najesť a napiť.“ A mladík sa potešil, lebo nevedel, kam má ísť. A tak sedeli a rozprávali sa, kým sa nezotmelo.

            „Zostaň so mnou, prosím ťa, lebo mám rád spoločnosť a som osamelý,“ poznamenal napokon tkáč a ukázal na posteľ v kúte, kam sa rybárov syn hodil a spal až do svitania.

            „Dnes sa budú v meste konať konské dostihy,“ poznamenal tkáč, „a víťaz dostane za ženu kráľovu dcéru.“ Mladý muž sa pri tejto novinke zachvel od vzrušenia a pri odpovedi sa mu triasol hlas:

            „To bude naozaj veľká výhra, rád by som tie preteky videl.“

            „To je úplne jednoduché – môže tam ísť každý,“ odpovedal tkáč. „Vzal by som ťa so sebou, ale sľúbil som, že utkám túto látku pre kráľa.“

            „To je škoda,“ odvetil mladík zdvorilo, ale v srdci sa potešil, lebo chcel ísť sám.

            Odišiel z domu, vošiel do hája stromov, ktorý stál vzadu, a vytiahol z vrecka škatuľku. Zdvihol veko a z neho vyleteli tri vtáčiky.

            „Dobrý pán, čo máme pre teba urobiť?“ spýtali sa ho a on odpovedal: „Priveďte mi najkrajšieho koňa, akého kedy kto videl, najvznešenejšie šaty a sklenené topánky.“

            „Už sú tu, pane,“ povedali vtáčiky, a tak sa aj stalo. A mladík ešte nikdy nevidel nič také nádherné.

            Nasadol na koňa, vbehol na plochu, kde sa zhromažďovali kone na veľké preteky, a zaujal medzi nimi svoje miesto. Bolo tam veľa dobrých zvierat, ktoré vyhrali mnohé preteky, ale kôň rybárovho syna ich všetky nechal za sebou a bol prvý na víťaznom stanovišti. Kráľova dcéra naňho márne čakala, aby si prevzal svoju cenu, lebo sa vrátil do lesa, zosadol z koňa, obliekol si staré šaty a prikázal skrinke, aby mu dala do vreciek zlato. Potom sa vrátil do domu tkáča a povedal mu, že zlato mu dal ten, kto vyhral preteky, a že tkáč si ho môže vziať za svoju láskavosť k nemu.

            Keďže sa nikto neobjavil, aby si vyžiadal ruku princeznej, kráľ nariadil, aby sa konali ďalšie preteky, a rybárov syn vbehol do poľa ešte skvostnejšie oblečený ako predtým a ľahko sa vzdialil všetkým ostatným. Opäť však nechal cenu nevyžiadanú, a tak sa stalo aj na tretí deň, keď sa zdalo, že sa na preteky zišli všetci ľudia v kráľovstve, lebo boli plní zvedavosti, kto by mohol byť tým víťazom.

            „Ak nepríde z vlastnej vôle, treba ho priviesť,“ povedal kráľ a poslov, ktorí videli tvár víťaza, poslal hľadať ho po všetkých uliciach mesta. Trvalo to mnoho dní, a keď napokon našli mladíka v tkáčskej chalupe, bol taký špinavý a škaredý, a mal taký zvláštny výzor, že vyhlásili, že to nemôže byť víťaz, ktorého hľadali, ale zlý zbojník, ktorý zavraždil už toľko ľudí, ale vždy sa mu podarilo ujsť.

            „Áno, musí to byť ten zbojník,“ povedal kráľ, keď rybárovho syna priviedli k nemu, „okamžite postavte šibenicu a obeste ho pred očami všetkých mojich poddaných, aby videli, ako znáša trest za svoje zločiny.“

            Šibenicu teda postavili na vysokej plošine, rybárov syn na ňu vystúpil po schodoch a na vrchole sa obrátil, aby predniesol reč, ktorá sa očakávala od každého odsúdeného, či už bol nevinný, alebo vinný. Keď hovoril, náhodou zdvihol ruku a kráľovská dcéra, ktorá tam bola po otcovom boku, uvidela meno, ktoré mu pod ňu napísala. S výkrikom vyskočila zo svojho miesta a oči divákov sa obrátili k nej.

            „Počkajte! Počkajte!“ zvolala, sotva vedela, čo hovorí. „Ak toho muža obesia, v kráľovstve niet duše, ktorá by nezomrela tiež.“ Pribehla k miestu, kde stál rybárov syn, chytila ho za ruku a povedala:

            „Otče, toto nie je žiaden zlodej ani vrah, ale víťaz troch pretekov, a on prelomil zaklínadlá, ktoré boli na mňa uvalené.“

            Potom ho bez čakania na odpoveď zaviedla do paláca, kde sa vykúpal v mramorovom kúpeli a všetka špina, ktorú naňho uvalili víly, zmizla ako mávnutím čarovného prútika. A keď sa obliekol do krásnych šiat, ktoré mu princezná poslala, vyzeral ako rovnocenný partner každej kráľovskej dcéry v celom Írsku. Zišiel do veľkej sály, kde ho čakala, a mali si toho veľa čo povedať, ale málo času, pretože kráľ, jej otec, a princovia, ktorí ho navštívili, a všetci ľudia v kráľovstve boli ešte na svojich miestach a očakávali jej návrat.

            „Ako si ma našiel?“ zašepkala, keď schádzali chodbou.

            „Povedali mi to vtáky zo skrinky,“ odpovedal, ale viac povedať nemohol, pretože vyšli na otvorené priestranstvo, ktoré bolo preplnené ľuďmi. Boli tam aj princovia, ktorí sa zastavili.

            „Ó, kráľu!“ povedala a obrátila sa k nim, „keby jedného z vás dnes zabili, ostatní by utiekli. Ale tento muž mi dôveroval a trikrát mu odsekli hlavu. Pretože to urobil, vezmem si radšej jeho ako jedného z vás, ktorí ste sem prišli, aby ste sa so mnou zosobášili. Pretože mnohí králi sa ma tu snažili oslobodiť od zaklínadiel, ale nikomu sa to nepodarilo okrem syna rybára Jána.

[@ Poviedka zo Západnej vysočiny, Andrew Lang, Robert Hodosi]