12*16*/401*/ Jednoruké dievča ***(4,23k)

Kedysi žili v chatrči pod palmovým hájom starí manželia, ktorí mali jedného syna a jednu dcéru. Dlhé roky boli spolu veľmi šťastní, potom otec veľmi ochorel a cítil, že zomrie. Zavolal svoje deti na miesto, kde ležal na zemi – lebo v tej krajine nikto nemal postele – a povedal svojmu synovi: „Nemám žiadne stáda dobytka, ktoré by som vám mohol zanechať, len tých pár vecí, čo sú v dome, lebo som chudobný človek, ako viete. Ale vyber si: chceš moje požehnanie alebo môj majetok?“

            „Určite tvoj majetok,“ odpovedal syn a otec prikývol.

            „A ty?“ spýtal sa starec dievčaťa, ktoré stálo pri svojom bratovi.

            „Ja chcem požehnanie,“ odpovedala a otec jej dal veľa požehnania.

            V tú noc zomrel a jeho žena, syn a dcéra ho sedem dní oplakávali, a pochovali ho podľa zvyku jeho ľudu. Ale sotva sa skončil čas smútku, matku napadla choroba, ktorá bola v tej krajine bežná.

            „Odchádzam od vás,“ povedala svojim deťom slabým hlasom, „ale najprv si, syn môj, vyber, čo chceš: požehnanie alebo majetok?“

            „Určite majetok,“ odpovedal syn.

            „A ty, dcéra?“

            „Ja chcem požehnanie,“ povedalo dievča; a matka jej dala veľa požehnania a v tú noc zomrela.

            Keď sa skončili dni smútku, brat prikázal sestre, aby všetko, čo patrilo otcovi a matke, položila pred chatrč. Dievča to teda vyložilo von a on ich odniesol, okrem malého hrnca a nádoby, v ktorej mohla čistiť kukuricu. Žiadnu kukuricu na čistenie však nemala.

            Sedela doma, smutná a hladná, keď suseda zaklopala na dvere.

            „Môj hrniec praskol v ohni, požičaj mi svoj, aby som si v ňom mohla uvariť večeru, a ja ti za to dám hrsť kukurice.“

            Dievča sa potešilo a v ten večer si mohlo samo pripraviť večeru. Na druhý deň si jej hrniec požičala ďalšia žena a potom ďalšia a ďalšia, pretože nikdy nebolo známych toľko nehôd, ako sa v tom čase stalo s dedinskými hrncami. Čoskoro celkom stučnela zo všetkej tej kukurice, ktorú si zarobila pomocou svojho hrnca. Potom jedného večera našla v kúte tekvicové semienko a zasadila ho blízko svojej studne, a to vyrástlo a prinieslo jej veľa tekvíc.

            Nakoniec sa stalo, že cez miesto, kde bol brat dievčaťa, prechádzal mladík z jej dediny, obaja sa stretli a rozprávali sa.

            „Aké sú správy o mojej sestre?“ spýtal sa mladík, ktorému sa nedarilo, lebo bol lenivý.

            „Je tučná a obľúbená,“ odpovedal mladík, „lebo ženy si požičiavajú jej mažiar, aby si vyčistili kukuricu, požičiavajú si jej hrniec, aby si ju uvarili, a za to všetko jej dávajú viac jedla, ako môže zjesť.“ A odišiel.

            Brat sa pri slovách toho muža naplnil závisťou. Hneď sa vydal na cestu a ešte pred svitaním dorazil k jej chatrči, kde uvidel, že hrniec a mažiar stoja vonku. Prehodil si ich cez plece a odišiel, spokojný s vlastnou šikovnosťou. Keď sa však jeho sestra zobudila a hľadala hrniec, aby si mohla uvariť kukuricu na raňajky, nikde ho nenašla. Nakoniec si povedala:

            „Nuž, nejaký zlodej ich musel ukradnúť, kým som spala. Pôjdem sa pozrieť, či sú už moje tekvice zrelé.“ A naozaj boli, a bolo ich toľko, že strom sa pod ich váhou takmer zlomil. Tak zjedla, čo chcela, a ostatné vzala do dediny a dala ich výmenou za kukuricu. Všetky ženy povedali, že žiadna tekvica nebola taká sladká ako táto a že má priniesť i tie ďalšie, čo má.

Tak každý deň prinášala svoju úrodu tekvíc. Takto si zarobila viac, ako potrebovala pre seba, a čoskoro mohla za svoju kukuricu získať ďalší mažiar a hrniec na varenie. Vtedy si pomyslela, že je celkom bohatá.

            Nanešťastie si to myslel aj niekto iný, a to žena jej brata, ktorá sa o tekvici dozvedela všetko a poslala svojho sluhu s hrsťou kukuričného zrna, aby jej kúpil od nej tekvicu. Dievča mu najprv povedalo, že ich je tak málo, že mu nemôže dať žiadnu, ale keď zistila, že patrí jej bratovi, rozmyslela si to, vyšla k stromu a odtrhla tú najväčšiu a najzrelšiu, ktorá tam bola.

            „Vezmi si túto,“ povedala sluhovi, „a odnes ju svojej panej, ale povedz jej, aby si nechala kukuricu, lebo tekvica je dar.“

            Bratova žena sa pri pohľade na ovocie veľmi potešila, a keď ho ochutnala, vyhlásila, že je to to najchutnejšie, čo kedy jedla. Naozaj, celú noc nemyslela na nič iné a skoro ráno zavolala iného sluhu (bola to totiž bohatá žena), ktorému prikázala, aby išiel a požiadal o ďalšiu tekvicu. Ale dievča, ktoré sa práve išlo pozrieť na strom, mu povedalo, že všetky sú už zjedené, a tak sa vrátil k svojej panej s prázdnymi rukami.

            Večer sa jej manžel vrátil z ďalekej poľovačky a našiel svoju ženu v slzách.

            „Čo sa deje?“ spýtal sa.

            „Poslal som otroka so zrnom k tvojej sestre, aby kúpil nejaké tekvice, ale ona mu ich nechcela predať a povedala mi, že už žiadne nemá, hoci viem, že ich predáva iným ľuďom.“

            „No, teraz je to jedno – choď spať,“ povedal, „a zajtra pôjdem a vytrhám všetku jej tekvicu, a tak ju potrestám za to, že sa k tebe tak zle správala.“

            Pred východom slnka teda vstal, vydal sa k domu svojej sestry a našiel ju, ako čistí kukuricu.

            „Prečo si včera odmietla predať mojej žene tekvicu, keď ju chcela?“ spýtal sa.

            „Staré sa už minuli a nové ešte nedorástli,“ odpovedalo dievča. „Keď pred dvoma dňami prišiel jej sluha, zostali už len štyri, ale ja som mu jednu dala a nechcela som za ňu vziať žiadnu kukuricu.“

            „Neverím ti, všetky si predala iným ľuďom. Pôjdem a vytrhám všetku tvoju tekvicu,“ zvolal jej brat rozzúrene.

            „Ak tú tekvicu odrežeš, odrežeš mi s ňou aj ruku,“ zvolalo dievča, rozbehlo sa k stromu a chytilo sa ho.

            Jej brat ju však nasledoval a jedným úderom jej odťal tekvicu aj s rukou.

            Potom vošiel do domu, odniesol všetko, čo našiel, a dom predal svojmu priateľovi, ktorý si ho už dlho želal, a sestra nemala kam ísť.

            Medzitým si ruku starostlivo vykúpala, priviazala si na ňu liečivé listy, ktoré rástli neďaleko, obviazala ich látkou a išla sa ukryť do lesa, aby ju brat už nenašiel.

            Sedem dní sa túlala a jedla len ovocie, ktoré viselo na stromoch nad ňou. Každú noc vyliezla na strom a bezpečne sa schovala medzi plazivé rastliny, ktoré spájali veľké konáre, aby sa k nej nedostali ani levy, ani tigre, ani pantery.

            Keď sa siedmeho rána zobudila, videla zo svojho brloha dym vychádzajúci z mestečka na okraji lesa. Pri pohľade na chatrče sa cítila ešte osamelejšia a bezmocnejšia ako predtým. Zúfalo túžila po šťave z tekvice, pretože v tejto časti neboli žiadne potoky a ona bola veľmi smädná. Ale ako si mala niečo zarobiť, keď mala len jednu ruku? Pri tejto myšlienke jej zlyhala odvaha a začala horko plakať.

            I stalo sa, že kráľov syn vyšiel z mesta veľmi skoro strieľať vtáky, a keď slnko začalo páliť, bol už veľmi unavený.

            „Ľahnem si tu a oddýchnem si pod týmto stromom,“ povedal svojim sprievodcom. „Vy môžete ísť strieľať namiesto mňa a ja si nechám pri sebe len tohto jedného sluhu!“ Odišli a mladý muž zaspal a spal dlho. Zrazu ho prebudilo čosi mokré a slané, čo mu dopadlo na tvár.

            „Čo je to? Prší?“ povedal svojmu. „Choď a pozri sa.“

            „Nie, pán môj, neprší,“ odpovedal sluha.

            „Tak vylez na strom a pozri sa, čo to je.“ Sluha vyliezol na strom, vrátil sa a povedal svojmu pánovi, že tam sedí krásne dievča a že to boli určite jej slzy, ktoré padli na tvár kráľovho syna.

            „Prečo plače?“ spýtal sa princ.

            „To neviem povedať – neodvážil som sa jej opýtať, ale možno by Vám to povedala.“ A pán, veľmi prekvapený, vyliezol na strom.

            „Čo je s tebou?“ povedal jemne, a keď len hlasnejšie vzlykla, pokračoval:

            „Si žena alebo lesný duch?“

            „Som žena,“ odpovedala pomaly a utrela si oči listom z plazivého stromu, ktorý visel okolo nej.

            „Tak prečo plačeš?“ trval na svojom.

            „Mám veľa dôvodov na plač,“ odpovedala, „viac, než si dokážeš predstaviť.“

            „Poď so mnou domov,“ povedal princ, „nie je to ďaleko. Poď domov k môjmu otcovi a matke. Som kráľovský syn.“

            „Tak prečo si tu?“ povedala, otvorila oči a pozrela naňho.

            „Raz za mesiac strieľam s priateľmi v lese vtáky,“ odpovedal, „ale bol som už unavený a povedal som im, aby ma nechali odpočívať. A ty – čo robíš na tomto strome?“

            Vtom sa opäť rozplakala a kráľovskému synovi vyrozprávala všetko, čo ju od smrti matky postihlo.

            „Nemôžem ísť s tebou dolu, lebo nemám rada, keď ma niekto vidí,“ skončila so vzlykom.

            „Ach, ja to všetko zvládnem,“ povedal kráľov syn, vyhupol sa na nižší konár a prikázal svojmu sluhovi, aby rýchlo odišiel do mesta a priviedol so sebou štyroch silných mužov a zakryté nosidlá. Keď muž odišiel, dievča zliezlo dolu a skrylo sa na zemi v kríkoch. Veľmi skoro sa sluha vrátil s nosidlami, ktoré položil na zem blízko kríkov, kde ležalo dievča.

            „Teraz choďte a zavolajte mojich spoločníkov, lebo tu už nechcem dlhšie zostať,“ povedal mužom. A len čo sa stratili z dohľadu, prikázal dievčaťu, aby nastúpilo do nosidiel, a pevne zapol závesy. Potom nastúpil z druhej strany a počkal, kým sa jeho sprievodcovia objavia.

            „Čo sa deje, syn kráľa?“ spýtali sa ho, zadychčaný behom.

            „Myslím, že som chorý, je mi zima,“ povedal a pokynul nosičom, zatiahol závesy a nechal sa preniesť cez les priamo do svojho domu.

            „Povedzte môjmu otcovi a matke, že mám horúčku a chcem trochu kaše,“ povedal, „a nech mi ju rýchlo pošlú.“

            Sluha sa teda ponáhľal do kráľovského paláca a odovzdal jeho správu, ktorá kráľa aj kráľovnú veľmi znepokojila. Okamžite pripravili hrniec s horúcou kašou, doniesli ho chorému a len čo sa skončilo zasadanie rady, kráľ a jeho ministri ho išli navštíviť s odkazom od kráľovnej, že príde o niečo neskôr.

            Princ predstieral, že je chorý, aby obmäkčil srdcia svojich rodičov, a na druhý deň vyhlásil, že sa cíti lepšie. Keď potom nastúpil do nosidiel, nechal sa dopraviť do paláca v krajine, pričom po celej ceste jeho sluhovia bubnovali.

            Na úpätí schodov zosadol a kráčal hore, pričom mu sluha držal nad hlavou veľký slnečník. Potom vstúpil do chladnej tmavej miestnosti, kde sedeli jeho otec a matka, a povedal im:

            „Včera som v lese uvidel dievča, s ktorým sa chcem oženiť, a priviedol som ju na nosidlách do svojho domu. Prosím vás, dajte mi súhlas, lebo žiadna iná žena sa mi tak nepáči, hoci má len jednu ruku!“

            Samozrejme, kráľ a kráľovná by dali prednosť neveste s dvoma rukami, ktorá by so sebou mohla priniesť bohatstvo. Ale nemohli zniesť, že by svojmu synovi povedali „Nie,“ a tak mu povedali, aby to bolo tak, ako si vyberie, a že treba teda okamžite pripraviť svadobnú hostinu.

            Dievča sotva uverilo svojmu šťastiu a z vďačnosti za všetku láskavosť, ktorú jej preukázali, bolo rodičom svojho manžela také užitočné a príjemné, že si ju čoskoro obľúbili.

            Zrazu sa jej narodilo dieťa a čoskoro nato poslal otec princa na cestu, aby navštívil niektoré vzdialené mestá kráľovstva a napravil záležitosti, ktoré tam nastali.

            Sotva sa vydal na cestu, brat dievčaťa, ktorý premrhal všetko bohatstvo, čo mu priniesla jeho žena, ľahkomyseľnosťou a nerozumnosťou, a teraz bol veľmi chudobný, náhodou prišiel do toho mesta. A keď prechádzal okolo, počul, ako mu nejaký muž hovorí: „Viete, že kráľov syn sa oženil so ženou, ktorá prišla o jednu ruku?“ Keď brat počul tieto slová, zastavil sa a spýtal sa: „Kde našiel takú ženu?“

            „V lese,“ odpovedal muž a krutý brat hneď uhádol, že to musí byť jeho sestra.

            Keď si pomyslel, že dievča, ktoré sa pokúsil zničiť, je na tom predsa len oveľa lepšie ako on, zmocnil sa ho veľký hnev a prisahal si, že jej urobí zle. Preto sa ešte v to isté popoludnie vybral do paláca a požiadal o stretnutie s kráľom.

            Keď ho prijal, pokľakol a dotkol sa čelom zeme. Kráľ ho vyzval, aby vstal a povedal, prečo prišiel.

            „Dobrotou svojho srdca si bol oklamaný, kráľu,“ povedal. „Tvoj syn sa oženil s dievčaťom, ktoré prišlo o ruku. Vieš, prečo o ňu prišla? Bola to čarodejnica. Vydala sa za troch manželov a každého manžela usmrtila svojím umením. Potom jej ľudia z mesta odťali ruku a odviedli ju do lesa. A to, čo hovorím, je pravda, lebo jej mesto je aj mojím mestom.“

            Kráľ počúval a tvár mu potemnela. Nanešťastie mal uponáhľanú povahu, nepozastavil sa nad rozumnými argumentmi a namiesto toho, aby poslal do mesta a našiel ľudí, ktorí poznali jeho nevestu a mohli mu povedať, ako ťažko pracovala a aká bola chudobná, uveril všetkým bratovým lživým slovám a prinútil aj kráľovnú, aby im uverila. Spoločne sa radili, čo majú urobiť, a nakoniec sa rozhodli, že ju tiež vyženú z mesta. To však brata neuspokojilo.

            „Zabite ju,“ povedal jej brat. „Nie je to viac, ako si zaslúži za to, že sa odvážila vydať sa za kráľovho syna. Potom už nebude môcť nikomu ublížiť.“

            „Nemôžeme ju zabiť,“ odpovedali, „keby sme to urobili, náš syn by nás určite zabil. Urobme to, čo urobili ostatní, a vyhoďme ju z mesta.“ A s tým sa musel závistlivý brat uspokojiť.

            Chudobné dievča svojho manžela veľmi milovalo, ale práve vtedy bolo pre ňu dieťa viac ako všetko ostatné na svete, a kým ho mala pri sebe, nič jej veľmi nevadilo. A tak vzala svojho syna na ruku a zavesila si na krk malý hlinený hrniec na varenie, opustila svoj dom s veľkými pávími vejármi, sluhami a sedadlami zo slonoviny, a ponorila sa do lesa.

            Chvíľu kráčala, nevediac kam, potom sa unavila a sadla si pod strom, aby si oddýchla a uspala svoje dieťa. Zrazu zdvihla oči a uvidela hada, ktorý sa k nej vyrútil spod kríkov.

            „Som mŕtva žena,“ povedala si a zostala stáť, pretože bola príliš vystrašená, aby sa pohla. O ďalšiu minútu sa had dostal k nej a na jej prekvapenie prehovoril.

            „Otvor svoj hlinený hrniec a pusť ma dovnútra. Zachráň ma pred slnkom a ja ťa zachránim pred dažďom.“ Otvorila hrniec, a keď had vkĺzol dovnútra, prikryla ho. Čoskoro zbadala, že za druhým hadom ide ďalší, a keď sa dostal až k nej, zastavil sa a povedal: „Videla si, ako tadiaľto pred chvíľou prešiel malý sivý had?“

            „Áno,“ odpovedala, „išiel veľmi rýchlo.“

            „Ach, musím sa ponáhľať a dobehnúť ho,“ odpovedal druhý had a ponáhľal sa ďalej.

            Keď sa stratil z dohľadu, ozval sa hlas z hrnca:

            „Odkry ma,“ zdvihla pokrievku a malý sivý had sa rýchlo zosunul na zem.

            „Teraz som už v bezpečí,“ povedal. „Ale povedz mi, kam ideš?“

            „To ti nemôžem povedať, lebo neviem,“ odpovedala. „Práve sa túlam po lese.“

            „Nasleduj ma a poďme spolu domov,“ povedal had a dievča ho nasledovalo cez les a po zelených cestičkách, až prišli k veľkému jazeru, kde sa zastavili, aby si oddýchli.

            „Slnko je horúce,“ povedal had, „a ty si prešla ďaleko. Vezmi svoje dieťa a okúp sa na tom chladnom mieste, kde sa konáre stromu tiahnu ďaleko nad vodou.“

            „Áno, okúpem sa,“ odpovedala a vošli dnu. Dieťa sa špliechalo a pišťalo od radosti, potom vyskočilo a spadlo rovno do vody, dolu, dolu, dolu, a matka ho nemohla nájsť, hoci prehľadala všetko medzi trstinou.

            Plná hrôzy sa vrátila na breh a volala na hada: „Moje dieťa je preč! Utopilo sa a už ho nikdy neuvidím.“

            „Choď ešte raz do vody,“ povedal had, „a prehmataj ju všade, aj medzi stromami, ktoré majú korene vo vode, či sa tam náhodou nezachytilo.“

            Rýchlo sa vrátila a celou rukou ohmatávala všade, dokonca strčila prsty aj do tých najmenších štrbín, kde by sa sotva mohol ukryť krab.

            „Nie, nie je tu,“ zvolala. „Ako mám bez neho žiť?“ Ale had si to nevšímal a len odpovedal: „Vlož si do vody aj druhú ruku.“

            „Načo to?“ spýtala sa, „keď nemám druhú ruku celú, aby som ho mohla nahmatať?“ Ale napriek tomu urobila, čo jej povedal, a v okamihu sa zranená ruka dotkla niečoho okrúhleho a mäkkého, čo ležalo medzi dvoma kameňmi v trstinovom chumáči.

            „Moje dieťa, moje dieťa!“ vykríkla a zdvihla ho, veselé a vysmiate, ani trochu zranené či vystrašené.

            „Tentoraz si ho našla?“ spýtal sa had.

            „Áno, ach, áno!“ odpovedala, „ale veď… veď… mám opäť svoju ruku celú!“ a od radosti sa rozplakala.

            Had ju nechal chvíľu plakať a potom povedal…

            „Teraz sa vydáme na cestu k mojej rodine a všetci sa ti odvďačíme za láskavosť, ktorú si mi preukázala.“

            „Urobil si viac než dosť, keď si mi vrátil ruku,“ odpovedalo dievča, ale had sa len usmial.

            „Rýchlo, aby slnko nezapadlo,“ odpovedal a začal sa plaziť tak rýchlo, že dievča ho sotva stihlo nasledovať.

            Zrazu prišli k domčeku na strome, kde had býval, keď necestoval so svojím otcom a matkou. A on im rozprával všetky svoje dobrodružstvá a ako utiekol pred nepriateľom. Hadí otec a matka jej nevedeli dostatočne prejaviť svoju vďačnosť. Nechali svojho hosťa ľahnúť si na hojdaciu sieť upletenú zo silných plazivých konárov, ktoré viseli z konára na konár, kým si po svojom putovaní celkom neodpočinula. Zatiaľ čo oni sa starali o dieťa a dávali mu piť mlieko z kakaových orechov, ktoré presvedčili svoje priateľky opice, aby im rozlúskli. Dokonca sa im podarilo priniesť malé ovocie uviazané na chvoste pre matku dieťaťa, ktorá konečne cítila, že je v bezpečí a má pokoj. Nie že by zabudla na svojho manžela, pretože naňho často myslela a túžila mu ukázať svojho syna, a aj v noci niekedy ležala a premýšľala, kde je.

            Takto prešlo mnoho týždňov.

            A čo robil princ?

            Nuž, keď bol na najvzdialenejšej hranici kráľovstva, veľmi ochorel a ošetrovali ho nejakí láskaví ľudia, ktorí nevedeli, kto je, takže kráľ a kráľovná o ňom nič nepočuli. Keď mu bolo lepšie, vrátil sa domov a vošiel do otcovho paláca, kde za trónom našiel stáť čudného muža s pávím perím. Bol to brat jeho ženy, ktorého si kráľ získal do veľkej priazne, hoci princ, samozrejme, vôbec nevedel, čo sa stalo.

            Kráľ a kráľovná chvíľu hľadeli na svojho syna, akoby ho nepoznali; počas choroby tak schudol a zoslabol, že mal plecia sklonené ako starec.

            „Zabudli ste na mňa tak skoro?“ spýtal sa.

            Pri zvuku jeho hlasu vydali výkrik, rozbehli sa k nemu a sypali zo seba otázky, že čo sa mu stalo a prečo tak vyzerá. Princ však na žiadnu z nich neodpovedal.

            „Ako sa má moja žena?“ povedal. Nastala pauza.

            Potom kráľovná odpovedala:

            „Je mŕtva.“

            „Mŕtva?!“ zopakoval a trochu ustúpil. „A moje dieťa?“

            „Aj ono je mŕtve.“

            Mladý muž zostal stáť mlčky. Potom povedal: „Ukážte mi ich hroby.“

            Pri týchto slovách sa kráľ, ktorý sa cítil dosť nepríjemne, opäť nadýchol, lebo pripravil dva krásne hroby, aby nikdy, nikdy neuhádol, čo sa stalo jeho manželke. Celé tie mesiace si kráľ a kráľovná hovorili, akí boli dobrí a milosrdní, keď neposlúchli radu jej brata a nedali ju usmrtiť. Ale teraz sa to už nejako nezdalo také isté.

            Potom ho kráľ zaviedol na nádvorie hneď za palácom a cez bránu do krásnej záhrady, kde na zelenom priestranstve pod stromami stáli dve nádherné hrobky. Princ postupoval sám, a keď si oprel hlavu o kameň, rozplakal sa. Jeho otec a matka mlčky stáli vzadu so zvláštnym zármutkom v duši, ktorému celkom nerozumeli. Žeby sa za seba hanbili?

            Po chvíli sa však princ otočil, prešiel okolo nich do paláca a prikázal sluhom, aby mu priniesli smútočné rúcho. Sedem dní ho nikto nevidel, ale na ich konci sa vydal na lov a pomáhal otcovi vládnuť jeho ľudu. Len o jeho žene a synovi sa mu nikto neodvážil povedať.

            Nakoniec jedného rána, keď dievča celú noc ležalo a myslelo na svojho manžela, povedalo svojmu priateľovi hadovi:

            „Všetci ste mi preukázali veľa láskavosti, ale teraz som už zdravá a chcem ísť domov a vypočuť si nejaké správy o svojom mužovi, a či za mnou ešte smúti! Hadovo srdce sa pri jej slovách zarmútilo, ale len povedal:

            „Áno, tak to musí byť; choď a rozlúč sa s mojím otcom a matkou. Ale ak ti ponúknu dar, dbaj na to, aby si si vzala iba prsteň môjho otca a skrinku mojej matky.“

            Tak išla k rodičom hadom, ktorí horko plakali pri pomyslení, že ju stratia, a na pamiatku jej ponúkli toľko zlata a šperkov, koľko mohla uniesť. Dievča však pokrútilo hlavou a odstrčilo od seba žiarivú hromadu.

            „Nikdy na vás nezabudnem, nikdy,“ povedala smutným hlasom, „ale jediné symboly, ktoré od vás prijmem, sú tento malý prsteň a táto stará skrinka.“

            Oba hady sa na seba zdesene pozreli. Prsteň a skrinka boli jediné veci, ktoré jej nechceli dať. Potom však po krátkej odmlke prehovorili.

            „Prečo tak veľmi chceš prsteň a skrinku? Kto ti o nich povedal?“

            „Ach, nikto, to je len moja predstava,“ odpovedala. Staré hady však pokrútili hlavami a odpovedali:

            „Nie je to tak, povedal ti to náš syn, a ako povedal, tak to musí byť. Ak potrebuješ jedlo, šaty alebo dom, povedz to prsteňu a on ti ich zaobstará. A ak budeš nešťastná alebo v nebezpečenstve, povedz to skrinke a ona všetko napraví.“ Potom jej obaja požehnali a ona vzala svoje dieťa a išla si po svojom.

            Dlho kráčala, až sa napokon priblížila k mestu, kde býval jej manžel a jeho otec. Tu sa zastavila pod palmovým hájom a povedala prsteňu, že chce dom.

            „Je pripravený, pani,“ zašepkal jej čudesný hlások, ktorý ju prinútil vyskočiť. A keď sa pozrela za seba, uvidela krásny palác z najkrajšieho dreva a rad sluhov s vysokými vejármi, ktorí sa skláňali pred dverami. Bola naozaj rada, že vstúpila, pretože bola veľmi unavená. A tak po dobrej večeri z ovocia a mlieka, ktorú našla v jednej z izieb, sa hodila na hromadu vankúšov a išla spať so svojím dieťaťom vedľa seba.

            Tu pokojne zostala a dieťa každým dňom rástlo a silnelo. A čoskoro už vedelo behať a dokonca aj rozprávať. Samozrejme že susedia mali veľa čo povedať o dome, ktorý bol tak rýchlo postavený – tak veľmi rýchlo – na okraji mesta, a vymýšľali si všelijaké historky o bohatej pani, ktorá v ňom žije. A keď sa kráľ vrátil so svojím synom z vojny, niektoré z týchto príbehov sa dostali až k jeho ušiam.

            „Ten dom pod palmami je naozaj veľmi zvláštny,“ povedal kráľovnej, „musím zistiť niečo o tej pani, ktorú nikto nikdy nevidel. Dovolím si tvrdiť, že to vôbec nie je dáma, ale banda sprisahancov, ktorí sa chcú zmocniť môjho trónu. Zajtra vezmem svojho syna a svojich hlavných ministrov, a budem trvať na tom, aby sme sa dostali dovnútra.

            Na druhý deň krátko po východe slnka stála princova manželka na malom kopci za domom, keď zbadala, ako sa cez mesto blíži oblak prachu. O chvíľu nato počula slabé dunenie bubnov, ktoré ohlasovalo kráľovu prítomnosť, a uvidela zástup ľudí blížiacich sa k palmovému háju. Srdce sa jej rýchlo rozbúšilo. Mohol byť medzi nimi aj jej manžel? V žiadnom prípade ju tam nesmú objaviť. A tak len prikázala prsteňu, aby im pripravil nejaké jedlo. Vbehla dovnútra a zaviazala si závoj zo zlatej gázy okolo hlavy a tváre. Potom vzala dieťa za ruku, išla k dverám a čakala.

            O niekoľko minút prišiel celý sprievod, ona vystúpila a prosila ich, aby vošli a oddýchli si.

            „S radosťou,“ odpovedal kráľ, „choďte prvá a my pôjdeme za vami.“

            Nasledovali ju do dlhej tmavej miestnosti, v ktorej bol stôl pokrytý zlatými pohármi a košíkmi naplnenými datľami, kakaovými orechmi a všelijakým zrelým žltým ovocím. Kráľ a princ sedeli na poduškách a obsluhovali ich sluhovia, zatiaľ čo vzadu stáli služobníci, medzi ktorými spoznala vlastného brata.

            „Ach, jemu vďačím za všetko svoje trápenie,“ povedala si. „Od začiatku ma nenávidel,“ ale navonok nedala nič najavo. A keď sa jej kráľ spýtal, čo je v meste nové, odpovedala len:

            „Najprv sa najedzte a napite, lebo musíte byť hladný a smädný, a potom vám poviem svoje novinky.“

            „Hovoríš rozumne,“ odpovedal kráľ a ešte chvíľu bolo ticho. Potom povedal:

            „Teraz som, pani, dojedol a občerstvil som sa. Preto mi, prosím, povedz, kto si a odkiaľ prichádzaš? Ale najprv sa posaď.“

            Sklonila hlavu, sadla si na veľký šarlátový vankúš, pritiahla si na kolená svojho chlapčeka, ktorý spal v kúte, a začala rozprávať príbeh svojho života. Keď ju počúval jej brat, najradšej by bol odišiel z domu a ukryl sa v lese. Ale jeho povinnosťou bolo mávať nad hlavou kráľa vejárom z pávieho peria, aby odohnal muchy, a vedel, že keby sa pokúsil opustiť svoje miesto, kráľovská stráž by ho chytila. Musel zostať tam, kde bol, nebolo mu pomoci, a našťastie preňho bol kráľ príliš zaujatý jej príbehom, aby si všimol, že vejár sa prestal hýbať a že muchy mu tancujú priamo na vrchu hustých kučeravých vlasov.

            Príbeh pokračoval, ale rozprávačka sa ani raz nepozrela na princa, dokonca ani cez závoj, hoci on ani raz nepohol očami. Keď sa dostala k časti, kde sedela s plačom na strome, kráľovský syn sa už nedokázal ovládnuť.

            „To je moja žena,“ zvolal a pribehol k miestu, kde sedela so spiacim dieťaťom na kolenách. „Klamali mi, a nakoniec nie si mŕtva ani ty, ani chlapec!! Ale čo sa stalo? Prečo mi klamali a prečo si opustila môj dom, kde si bola v bezpečí?“ Otočil sa a zúrivo sa pozrel na otca.

            „Najprv ma nechaj dokončiť môj príbeh a potom sa to dozvieš,“ odpovedala, odhrnula si závoj a rozpovedala, ako jej brat prišiel do paláca, obvinil ju, že je čarodejnica, a snažil sa presvedčiť kráľa, aby ju zabil. Ale on to neurobil,“ pokračovala ticho, „a napokon, keby som bola zostala vo vašom dome, nikdy by som sa nebola stretla s hadom a ani by som nebola dostala späť svoju ruku. Tak na to všetko zabudnime a buďme opäť šťastní, veď pozri, náš syn rastie ako veľký chlapec.“

            „A čo sa stane s tvojím bratom?“ spýtal sa kráľ, ktorý sa tešil, že niekto v tejto veci konal horšie ako on sám.

            „Vyhoďte ho z mesta,“ odpovedala.

[@ Svahilská poviedka, E. Steere, Andrew Lang, Robert Hodosi]