12*21*/406*/ Pani od fontány ***(4,53k)

Uprostred veľkej sály na hrade Kerleon nad Uskom sedel kráľ Artuš na sedadle zo zeleného rákosia, cez ktoré bol prehodený poťah z hodvábu vo farbe plameňa, a pod lakťom mu ležal vankúš z červeného saténu. Spolu s ním boli jeho rytieri Owen, Kynon a Kai, zatiaľ čo na opačnom konci, blízko okna, sedela kráľovná Genevera a jej slúžky, ktoré vyšívali biele šaty zvláštnymi zlatými ozdobami.

            „Som unavený,“ povedal Artuš, „a kým mi nepripravia jedlo, najradšej by som spal. Vy sami si môžete rozprávať príbehy a Kai vám prinesie z kuchyne džbán červeného a trochu mäsa.“

            Keď sa najedli a napili, Kynon, najstarší z nich, začal rozprávať svoj príbeh.

            „Bol som jediným synom svojho otca a matky, a veľa si na mne zakladali. Ale ja som sa neuspokojil s tým, že som zostal s nimi doma, lebo som si myslel, že žiadny skutok na celom svete nie je pre mňa príliš veľký. Nikto ma nemohol zadržať, a keď som vo svojej krajine zažil mnoho dobrodružstiev, rozlúčil som sa s rodičmi a vydal som sa pozrieť do sveta. Prešiel som cez hory, púšte, rieky, až som sa dostal do pekného údolia plného stromov, kde viedla cesta popri potoku. Celý deň som kráčal po tej ceste a večer som prišiel k hradu, pred ktorým stáli dvaja mladíci oblečení v žltom, každý držal luk zo slonoviny a šípy z veľrybích kostí, ozdobených pávím perím. Po ich bokoch viseli zlaté dýky s rukoväťami z veľrybích kostí.

Neďaleko týchto mladých mužov bol bohato oblečený muž, ktorý sa otočil a išiel so mnou smerom k hradu, kde boli v sále zhromaždení všetci obyvatelia. V jednom okne som uvidel dvadsaťštyri dievčat a tá najmenej pekná z nich bola krajšia ako najkrajšia Genevera. Niektoré mi vzali koňa, iné mi rozopli zbroj a umyli ju spolu s mečom a kopijou, až sa všetko lesklo ako striebro. Potom som sa umyl, obliekol som si vestu a kabátec, ktoré mi priniesli, a ja a muž, ktorý vstúpil so mnou, sme si sadli pred stôl zo striebra a lepšiu hostinu som nikdy nemal.

            Po celý ten čas muž ani dievčiny neprehovorili ani slovo, ale keď sa naša večera napoly skončila a môj hlad utíchol, muž sa začal pýtať, kto som. Vtedy som mu povedal svoje meno a meno svojho otca, a prečo som tam prišiel, lebo ma už naozaj omrzelo, že som doma získal nadvládu nad všetkými mužmi, a hľadal som, či náhodou nie je niekto, kto by mohol získať nadvládu nado mnou. Na to sa muž usmial a odpovedal:

            „Keby som sa nebál, že ťa budem príliš trápiť, ukázal by som ti, čo hľadáš.“ Jeho slová vo mne vyvolali smútok a strach zo seba samého, čo muž postrehol, a dodal: „Ak myslíš naozaj to, čo hovoríš, a chceš úprimne dokázať svoju udatnosť, a nie sa márne chváliť, že ťa nikto nemôže premôcť, musím ti niečo ukázať. Dnes však musíš prespať na tomto hrade a ráno sa uisti, aby si skoro vstal a išiel cestou hore údolím, kým nedôjdeš do lesa. V lese je cesta, ktorá sa rozvetvuje doprava; choď po nej, kým neprídeš na trávnaté priestranstvo s mohylou uprostred. Na vrchole mohyly stojí černoch, väčší ako dvaja bieli muži; oko má uprostred čela a má len jednu nohu. Nesie železnú palicu, ktorú by dvaja bieli muži sotva zdvihli. Okolo neho sa pasie tisíc zvierat, všetky sú rôzneho druhu, lebo on je strážcom toho lesa a práve on ti povie, kadiaľ máš ísť, aby si našiel dobrodružstvo, ktoré hľadáš.“

Takto hovoril ten muž a mne sa tá noc zdala dlhá, pred svitaním som vstal, obliekol si brnenie, vysadol na koňa a uháňal ďalej, až som dorazil na trávnatý priestor, o ktorom mi povedal. Na vrchole mohyly stál čierny muž, ako povedal, a v skutočnosti bol vo všetkých smeroch mocnejší, ako som si myslel. Čo sa týka palice, Kai, tá by bola bremenom pre štyroch našich bojovníkov. Čakal, kým prehovorím, a ja som sa ho spýtal, akú moc má nad šelmami, ktoré sa okolo neho tak tesne hemžili.

            „Ukážem ti to, človiečik,“ odpovedal a palicou udrel jeleňa po hlave, až hlasno zafučal. A na jeho dupot sa rozbehli zvieratá, početné ako hviezdy na oblohe, takže som sa medzi nimi ledva udržal. Boli tam aj hady, draky a zvieratá zvláštnych tvarov s rohmi na miestach, kde som ich nikdy predtým nevidel. Čierny muž sa na ne len pozrel a prikázal im, aby sa išli nakŕmiť. A oni sa pred ním sklonili ako vazali pred svojím pánom.

            „Teraz som ti, človiečik, odpovedal na tvoju otázku a ukázal ti svoju moc,“ povedal. „Chcel by si ešte niečo vedieť?“ Potom som sa ho spýtal na svoju cestu, ale on sa nahneval, a ako som si všimol, chcel mi v tom zabrániť; ale napokon, keď som mu povedal, kto som, hnev ho prešiel.

            „Choď tou cestou,“ povedal, „ktorá vedie na začiatok tohto trávnatého porastu, a choď hore lesom, kým nedosiahneš vrchol. Tam nájdeš otvorené priestranstvo a uprostred neho vysoký strom. Pod stromom je fontána, pri fontáne mramorová doska a na nej strieborná miska so striebornou retiazkou. Ponor misku do fontány a vylej vodu na dosku, a budeš počuť mohutné hromobitie, až sa bude zdať, že sa od toho hluku chveje nebo i zem. Po hromobití príde krupobitie, také prudké, že ho sotva vydržíš a prežiješ, lebo krúpy sú veľké a hrubé. Potom bude opäť svietiť slnko, ale každý list stromu bude ležať na zemi.

            Vzápätí priletia vtáky, sadnú si na strom a nikdy si nepočul takú sladkú pieseň, akú budú spievať. A vo chvíli, keď ich pieseň bude znieť najsladšie, budeš počuť, ako sa k tebe údolím blíži dupot a výkriky. Uvidíš rytiera v čiernom zamate, ako sedí na čiernom koni, nesie kopiju s čiernou zástavou a popoháňa svojho koňa, aby s tebou bojoval. Ak sa obrátiš na útek, dostihne ťa. A ak zostaneš tam, kde si, rytier ťa zhodí z koňa. A ak v tomto dobrodružstve nenájdeš ťažkosti, nemusíš ich hľadať po zvyšok svojho života.“

            Tak som sa rozlúčil s čiernym mužom a vybral som sa na vrchol lesa a tam som našiel všetko tak, ako mi bolo povedané. Vyšiel som k stromu, pod ktorým stála fontána, naplnil som striebornú misku vodou a vyprázdnil som ju na mramorovú dosku. Vtom sa ozval hrom, oveľa hlasnejší, než som čakal, že budem počuť, a po hromobití prišla spŕška ľadových krúpov, ale oveľa silnejšia, než som čakal, že pocítim, lebo, pravdu ti hovorím, Kai, ani jedno z tých krúp by nezastavila koža ani mäso, kým by sa nedostali až na kosť. Otočil som koňa bokom k dažďu a sklonil som sa nad jeho krk a držal som štít tak, aby zakrýval jeho hlavu a moju vlastnú. Keď krupobitie pominulo, pozrel som sa na strom a nezostal na ňom ani jeden list, obloha bola modrá a slnko svietilo, zatiaľ čo na konároch sedeli veľmi milé vtáky, ktoré spievali pieseň sladšiu než ktorákoľvek, ktorá sa dostala k mojim ušiam predtým alebo potom.

            Tak som, Kai, stál a počúval vtáky, keď sa ku mne priblížil šepotavý hlas a povedal:

            „Ó, rytier, čo ťa sem priviedlo? Čo zlé som ti urobil, že mi robíš toľko zla, veď vo všetkých mojich krajinách ani človek, ani zviera, čo sa stretlo s tou spŕškou, neuniklo živé?“ Vtom sa z údolia zjavil rytier na čiernom koni, ktorý zvieral kopiju s čiernym perom. Hneď sme na seba zaútočili, a hoci som bojoval zo všetkých síl, on ma čoskoro premohol a ja som sa zvalil na zem, zatiaľ čo rytier chytil uzdu môjho koňa a odišiel s ním preč, pričom ma nechal tam, kde som bol, a ani ma nepripravil o zbroj.

            Smutne som sa opäť spustil z kopca, a keď som dorazil na poľanu, kde bol ten černoch, priznám sa ti, Kai, bol div, že som sa neroztopil v tekutej kaluži, taká veľká bola moja hanba. V tú noc som prespal na hrade, kde som bol predtým, vykúpali ma a pohostili a nikto sa ma nepýtal, ako sa mi darilo. Na druhý deň ráno, keď som vstal, našiel som osedlaného hnedého koňa, a keď som si opásal zbroj, vrátil som sa na svoj dvor. Kôň je stále v stajni a nerozlúčil by som sa s ním za žiadneho v celej Británii.

            Ale pravdu povediac, Kai, nikto sa nikdy nepriznal k dobrodružstvu, ktoré by ho tak zneuctilo, a vskutku sa mi zdá čudné, že som nikdy nestretol žiadneho iného človeka, ktorý by vedel o čiernom mužovi, o rytierovi a o ľadovcovej spŕške.“

            „Nebolo by dobré,“ povedal Owen, „ísť a nájsť to miesto?“

            „Môj dobrý priateľ,“ odpovedal Kai, „často hovoríš jazykom to, čo by si svojimi skutkami nenaplnil.“

            „Pravdu povediac,“ povedala kráľovná Genevera, ktorá si vypočula tento príbeh, „radšej by si sa mal obesiť, Kai, ako používať takéto reči voči mužovi, ako je Owen.“

            „Nič som tým nemyslel, pani,“ odpovedal Kai, „tvoja chvála Owena nie je väčšia ako moja.“ A keď to hovoril, Arthur sa prebudil a spýtal sa, či trochu nezaspal.

            „Áno, pane,“ odpovedal Owen, „určite si spal.“

            „Je čas ísť k mäsu?“

            „Áno, pane,“ odpovedal Owen.

            Potom zaznel roh, aby sa umyli, a potom si kráľ a jeho domáci sadli k jedlu. Keď dojedli, Owen ich opustil a pripravil si koňa a zbrane.

            S prvými lúčmi slnka sa vydal na cestu a cestoval cez púšte, cez hory a cez rieky, a všetko ho postihlo, čo Kynona, až kým nestál pod stromom bez listov a nepočúval spev vtákov. Potom počul hlas a keď sa otočil, zbadal rytiera, ktorý mu cválal oproti. Zúrivo bojovali, až kým sa ich kopije nezlomili, a potom vytiahli meče a Owenova rana preťala rytierovi prilbu a prerazila mu lebku.

            Rytier sa cítil na smrť zranený, utekal a Owen ho prenasledoval, až prišli k nádhernému hradu. Tu sa rytier vrhol cez most, ktorý preklenul priekopu, a vošiel do brány, ale len čo bol bezpečne vnútri, padací most sa zdvihol a zachytil Owenovho koňa uprostred, takže polovica bola vnútri a polovica vonku. Owen nemohol zosadnúť a nevedel, čo má robiť.

            Kým bol v tejto ťažkej situácii, otvorili sa malé dvierka v hradnej bráne a on uvidel oproti sebe ulicu s vysokými domami. Vtedy cez malé dvierka nazrela dievčina so zlatými kučeravými vlasmi a prikázala Owenovi otvoriť bránu.

            „Na moju smrť!“ zvolal Owen, „nemôžem ju odtiaľto otvoriť viac, ako ma ty dokážeš oslobodiť.“

            „Dobre,“ povedala, „urobím, čo bude v mojich silách, aby som ťa oslobodila, ak urobíš, čo ti poviem. Vezmi si tento prsteň, nasaď si ho s kameňom v ruke a pevne si zovri prsty, lebo kým ho budeš skrývať, ten kameň bude skrývať teba. Keď sa muži vnútri poradia, prídu, aby ťa odviedli na smrť, a budú veľmi smutní, keď ťa nenájdu. Ja budem stáť pri konskom boxe a ty ma uvidíš, hoci ja ťa neuvidím. Preto sa priblíž, polož mi ruku na plece a nasleduj ma, kamkoľvek pôjdem.“

            Na to od Owena odišla, a keď ho muži vyšli z hradu hľadať a nenašli ho, veľmi sa zarmútili a vrátili sa do hradu.

            Potom Owen prišiel k deve, položil jej ruku na plece a ona ho zaviedla do veľkej miestnosti, ktorá bola celá vymaľovaná bohatými farbami a vyzdobená zlatými obrazmi. Tu mu dala najesť a napiť, vodu na umytie a šaty, ktoré si mal obliecť, a on si ľahol na mäkkú posteľ, prikrytú šarlátom a kožušinou, a spokojne spal.

            Uprostred noci sa zobudil, keď počul veľký krik, vyskočil, obliekol sa a vošiel do siene, kde stála dievčina.

            „Čo sa deje?“ spýtal sa a ona mu odpovedala, že rytier, ktorému patril hrad, je mŕtvy a jeho telo nesú do kostola.“ Owen ešte nikdy nevidel také obrovské zástupy a za mŕtvym rytierom išla najkrajšia dáma na svete, ktorej výkrik bol hlasnejší ako krik mužov alebo trúbenie trúb. Owen sa na ňu pozeral a zamiloval sa do nej.

            „Kto je to?“ spýtal sa dievčiny. „To je moja pani, grófka z fontány, a manželka toho, ktorého si včera zabil.“

            „Veru,“ povedal Owen, „je to žena, ktorú mám najradšej.“

            „Aj ona ťa bude milovať a nie málo,“ povedala dievčina.

            Potom opustila Owena. Po chvíli vošla do komnaty svojej panej a prehovorila k nej, ale grófka jej nič neodpovedala.

            „Čo ťa trápi, pani?“ spýtala sa dievčina.

            „Prečo si sa v mojom zármutku držala ďaleko odo mňa, Luneda?“ odpovedala grófka a dievčina sa zasa spýtala:

            „Je pre teba dobré, že tak trpko smútiš za mŕtvymi alebo za niečím, čo ťa opustilo?“

            „Na svete niet človeka, ktorý by sa mu vyrovnal,“ odpovedala grófka a líca jej sčerveneli od hnevu. „Za takéto slová by som ťa najradšej vyhnala.“

            „Nehnevaj sa, pani,“ povedala Luneda, „ale počúvaj moju radu. Dobre vieš, že sama nedokážeš zachovať svoje pozemky, preto hľadaj niekoho, kto by ti pomohol.“

            „A ako to mám urobiť?“ spýtala sa grófka.

            „Poviem ti to,“ odpovedala Luneda. „Ak nedokážeš ubrániť fontánu, všetko bude stratené, a fontánu nedokáže ubrániť nikto okrem rytiera z Artušovho dvora. Tam ho pôjdem hľadať a beda mi, ak sa vrátim bez bojovníka, ktorý dokáže fontánu strážiť rovnako dobre ako ten, čo ju strážil predtým.“

            „Tak choď,“ povedala grófka, „a dokáž, čo si sľúbila.“

            Luneda sa teda vydala na cestu na bielom jazdeckom koni pod zámienkou, že cestuje na dvor kráľa Artuša. Ale namiesto toho sa skrývala toľko dní, koľko by jej trvalo ísť a prísť, a potom opustila svoj úkryt a išla ku grófke.

            „Aké sú novinky z dvora?“ spýtala sa jej pani, keď Lunedu srdečne pozdravila.

            „Tie najlepšie správy,“ odpovedala dievčina, „lebo som získala cieľ svojho poslania. Kedy ti predstavím rytiera, ktorý sa so mnou vrátil?“

            „Zajtra na poludnie,“ povedala grófka, „a ja zvolám všetkých ľudí v meste, aby sa zišli.“

            Na druhý deň napoludnie si teda Owen obliekol kabátec, cez ktorý mal oblečený nádherný plášť, a na nohách kožené topánky, ktoré mal zapnuté zlatými sponami. A nasledoval Lunedu do komnaty jej panej.

            Grófka bola veľmi rada, že ich vidí, ale pozorne sa pozrela na Owena a povedala:

            „Luneda, tento rytier sa sotva podobá na cestovateľa.“

            „Čo je na tom zlé, pani?“ odpovedal Luneda.

            „Som presvedčená,“ povedala grófka, „že tento muž a nikto iný vyhnal dušu z tela môjho pána.“

            „Keby nebol silnejší ako tvoj pán,“ odpovedala dievčina, „nemohol by ho pripraviť o život, a na to a na všetko, čo sa stalo, niet nápravy.“

            „Nechajte ma, obaja,“ povedala grófka, „a ja sa poradím.“

            Potom vyšli von.

            Na druhý deň ráno zvolala grófka svojich poddaných na nádvorie hradu a povedala im, že teraz, keď je jej manžel mŕtvy, nemá kto brániť jej pozemky.

            „Tak si vyberte, kto to bude,“ povedala. „Buď si ma niekto z vás vezme za ženu, alebo mi dajte súhlas, aby som si vzala nového pána, aby moje krajiny neboli bez pána.“

            Po jej slovách sa hlavní muži mesta stiahli do jedného kúta a radili sa spolu, a po chvíli vystúpil vodca a povedal, že sa rozhodli, že pre pokoj a bezpečnosť všetkých bude najlepšie, ak si ona sama vyberie manžela. Potom Owena zavolali k nej a on s radosťou prijal ruku, ktorú mu ponúkla, a hneď sa vzali a muži z grófstva mu vzdali hold.

            Od toho dňa Owen bránil prameň s fontánou, ako to robil gróf pred ním. A každého rytiera, ktorý prešiel okolo, premohol a výkupné rozdelil medzi svojich barónov. Takto prešli tri roky a nikto na svete nebol milovanejší ako Owen.

            Na konci tých troch rokov sa stalo, že rytier Gwalchmai bol u Artuša a zbadal, že kráľ je veľmi smutný.

            „Môj pane, stalo sa ti niečo?“ spýtal sa.

            „Ach, Gwalchmai, som zarmútený kvôli Owenovi, ktorého som stratil za tieto tri roky, a ak prejde štvrtý rok bez neho, už nebudem môcť žiť. A som si istý, že príbeh, ktorý mi rozprával Kynon, syn Klydnov, spôsobil, že som ho stratil. Sám pôjdem s mužmi svojej rodiny, aby som ho pomstil, ak je mŕtvy, aby som ho oslobodil, ak je vo väzení, aby som ho priviedol späť, ak je nažive.“

            Potom sa Artuš s tromi tisíckami mužov zo svojho dvora vydal hľadať Owena a za sprievodcu si vzal Kynona. Keď Artuš dorazil na hrad, mladíci boli na tom istom mieste a pri nich stál ten istý žltý muž, a len čo zbadal Artuša, pozdravil ho, pozval ho dnu a spolu vošli na hrad. Hrad bol taký rozľahlý, že kráľovských tritisíc mužov nemalo väčší význam, ako keby ich bolo dvadsať.

            Za východu slnka odtiaľ Artuš odišiel s Kynonom za sprievodcu a dorazil najprv k čiernemu mužovi a potom na vrchol zalesneného kopca s fontánou, miskou a stromom.

            „Môj pane,“ povedal Kai, „dovoľ mi rozliať vodu na dosku a zažiť prvé dobrodružstvo, ktoré sa môže prihodiť.“

            „Môžeš to urobiť,“ odpovedal Artuš a Kai vylial vodu.

            Vzápätí sa všetko odohralo ako predtým: hrom a spŕška krupobitia, ktorá zabila mnohých Artušových mužov; spev vtákov a zjavenie čierneho rytiera. Kai sa s ním stretol, bojoval s ním a bol ním porazený. Potom rytier odišiel, a Artuš a jeho muži sa utáborili tam, kde stáli.

            Ráno Kai opäť požiadal o povolenie stretnúť sa s rytierom a pokúsiť sa ho premôcť, čo mu Artuš povolil. Opäť ho však neporazil, a kopija čierneho rytiera mu rozbila prilbu a prebodla kožu až na kosť, a tak sa pokorený na duchu vrátil do tábora.

            Potom sa každý z rytierov pustil do boja, ale nikto z neho nevyšiel víťazne, a nakoniec zostal len sám Artuš a Gwalchmai.

            „Ach, nechaj ma s ním bojovať, môj pane,“ zvolal Gwalchmai, keď videl, že Artuš sa chopil zbraní.

            „Tak teda bojuj,“ odpovedal Artuš. A Gwalchmai si cez seba a svojho koňa prehodil plášť, aby ho nikto nespoznal. Celý ten deň bojovali a ani jeden z nich nedokázal toho druhého zhodiť, a tak to bolo aj na druhý deň. Na tretí deň bol boj taký prudký, že obaja naraz padli na zem a bojovali na nohách, a napokon čierny rytier uštedril svojmu nepriateľovi taký úder do hlavy, že mu z tváre spadla prilba.

            „Nevedel som, že si to ty, Gwalchmai,“ povedal čierny rytier. „Vezmi si môj meč a moje zbrane.“

            „Nie,“ odpovedal Gwalchmai, „to ty, Owen, si víťaz, vezmi si môj meč.“ Ale Owen nechcel.

            „Dajte mi svoje meče,“ povedal Artuš spoza ich chrbta, „lebo ani jeden z vás neporazil toho druhého,“ a Owen sa otočil a objal Artuša okolo krku.

            Na druhý deň chcel Artuš vydať rozkaz svojim mužom, aby sa pripravili na návrat, odkiaľ prišli, ale Owen ho zastavil.

            „Môj pane,“ povedal, „počas tých troch rokov, čo som nebol s tebou, som pre teba pripravoval hostinu, lebo som dobre vedel, že ma prídeš hľadať. Zostaň teda chvíľu so mnou, ty aj tvoji muži.“

Tak odišli na hrad grófky z fontány a tri mesiace odpočívali a hodovali. A keď nastal čas, aby odišli, Artuš prosil grófku, aby dovolila Owenovi odísť s ním do Británie na tri mesiace. S bolesťou v srdci mu to dovolila. Owen bol taký spokojný, že mohol byť opäť so svojimi starými spoločníkmi, že tri roky namiesto troch mesiacov ubehli ako sen.

            Jedného dňa sedel Owen pri jedle na hrade Kerleon nad Uskom, keď do sály vošla dáma na grófskom koni, prišla priamo k miestu, kde sedel Owen, zohla sa a stiahla mu prsteň z ruky.

            „Takto sa bude zaobchádzať so zradcom a neverníkom,“ povedala, otočila hlavu koňa a vyrazila zo sály.

            Pri jej slovách si Owen spomenul na všetko, na čo zabudol, a zarmútený a zahanbený odišiel do svojej komnaty a pripravil sa na odchod. Na úsvite sa vydal na cestu, ale nevrátil sa na hrad, lebo mal ťažké srdce, ale putoval ďaleko do divočiny, až mu telo zoslablo a schudlo, a vlasy sa mu predĺžili. Divoké zvieratá boli jeho priateľmi a spával po ich boku, ale nakoniec zatúžil opäť vidieť ľudskú tvár, zišiel do údolia a zaspal pri jazere v kraji ovdovenej grófky.

            Bolo to v čase, keď sa grófka vydala na prechádzku v sprievode svojich slúžok, a keď uvideli muža ležiaceho pri jazere, zdesene sa stiahli, lebo ležal tak nehybne, že si mysleli, že je mŕtvy. Keď však prekonali strach, priblížili sa k nemu, dotkli sa ho a videli, že je v ňom život. Vtedy sa grófka ponáhľala do hradu, priniesla z neho nádobku plnú vzácnej masti a dala ju jednej zo svojich slúžok.

            „Vezmi toho koňa, čo sa tam pasie,“ povedala, „a mužský odev, polož ich k tomu mužovi a nalej mu trochu tejto masti blízko srdca. Ak je v ňom ešte nejaký život, vráti mu ho. Ale ak sa pohne, skry sa v blízkom kroví a pozoruj, čo urobí.“

            Dievčina vzala fľaštičku a splnila príkaz svojej panej. Čoskoro začal muž hýbať rukami a potom sa pomaly postavil na nohy. Plaziac sa krok za krokom dopredu si vzal zo sedla šaty, obliekol si ich a bolestivo nasadol na koňa. Keď sa posadil, vyšla pred neho dievčina a pozdravila ho, a keď ju uvidel, potešil sa a spýtal sa, aký hrad to má pred sebou.

            „Patrí ovdovenej grófke,“ odpovedala dievčina. „Manžel jej zanechal dve grófstva, ale to je všetko, čo jej zostalo z jej rozsiahlych pozemkov, pretože ostatné jej ukradol mladý gróf, pretože sa zaňho nechcela vydať.“

            „To je škoda,“ odpovedal Owen, ale viac nepovedal, lebo bol príliš slabý, aby mohol veľa hovoriť. Potom ho dievčina zaviedla do hradu, zapálila oheň a priniesla mu jedlo. Tam zostal a tri mesiace sa oňho starali, až bol krajší ako kedykoľvek predtým.

            Jedného dňa na poludnie počul Owen pred hradom zvuk zbraní a spýtal sa dievčiny, čo to bolo.

            „To je ten gróf, o ktorom som ti hovorila,“ odpovedala, „prišiel s veľkým vojskom, aby odviedol moju pani.“

            „Popros ju, aby mi požičala koňa a zbroj,“ povedal Owen a dievčina tak urobila, ale grófka sa pri odpovedi trochu trpko zasmiala:

            „Nie, ale dám mu ich, a to takého koňa, zbroj a zbrane, aké ešte nikdy nemal, hoci neviem, na čo mu budú. Možno ich to však zachráni pred tým, aby sa dostali do rúk mojich nepriateľov.“

            Priviedli koňa a Owen vyrazil s dvoma pážatami za ním a uvideli, ako sa pred nimi utáborilo veľké vojsko.

            „Kde je gróf?“ spýtal sa a pážatá mu odpovedali:

            „V tomto oddiele, kde sú štyri žlté zástavy.“

            „Čakajte ma,“ povedal Owen, „pri bráne hradu.“ A zvolal výzvu na grófa, ktorý mu vyšiel v ústrety. Tvrdo bojovali, ale Owen premohol svojho nepriateľa, a zahnal ho pred hradnú bránu a do sály.

            „Hľa, odmena za tvoj požehnaný balzam,“ povedal, keď prikázal grófovi, aby si pred ňou kľakol, a prinútil ho prisahať, že jej vráti všetko, čo jej vzal.

            Potom odišiel a vydal sa do púšte, a keď prechádzal lesom, počul hlasný krik. Odhrnul kríky a uvidel leva, a pri ňom skalu. V blízkosti skaly sa lev snažil dostať k mohyle a zakaždým, keď sa pohol, vymrštil sa zo skaly had, aby mu v tom zabránil. Vtedy Owen vytasil meč, odsekol hadovi hlavu a pokračoval v ceste. Lev ho nasledoval a hral sa okolo neho, akoby bol chrt. A bol oveľa užitočnejší ako chrt, lebo večer si priniesol v papuli veľké polená, aby zapálil oheň, a na večeru zabil tučného jeleňa.

            Owen si urobil oheň, stiahol kožu z jeleňa, časť z neho dal upiecť a zvyšok dal levovi na večeru. Kým čakal, kým sa mäso upečie, počul blízko seba hlboké vzdychanie a povedal:

            „Kto si?“

            „Ja som Luneda,“ odpovedal hlas z jaskyne, ktorá bola tak skrytá pod kríkmi a zelenými visiacimi rastlinami, že ju Owen nevidel.

            „A čo tu robíš?“ zvolal.

            „V tejto jaskyni ma držia v zajatí kvôli rytierovi, ktorý sa oženil s grófkou a opustil ju, lebo pážatá o ňom hovorili zle, a pretože som im povedala, že žiadny žijúci muž sa mu nevyrovná, odvliekli ma sem a povedali, že zomriem, ak ma nepríde vyslobodiť do určitého dňa, a to je najneskôr pozajtra. Volá sa Owen, syn Urienov, ale nemám nikoho, koho by som poslala, aby mu povedal o mojom nebezpečenstve, alebo o istote, že ma vyslobodí.“

            Owen mlčal, ale dal dievčine trochu mäsa a poprial jej dobrú náladu. Potom, nasledovaný levom, sa vydal na cestu k veľkému hradu na druhej strane roviny a prišli muži, vzali jeho koňa a uložili ho do maštale, a lev išiel za ním a ľahol si na slamu. V hrade boli všetci pohostinní a láskaví, ale takí plní smútku, že sa mohlo zdať, že na nich striehne smrť. Keď sa napokon najedli a napili, Owen prosil grófa, aby mu povedal príčinu ich smútku.

            „Včera,“ odpovedal gróf, „sa mojich dvoch synov zmocnil netvor, ktorý býva tam na tých horách, a prisahá, že ich nepustí, ak mu nedám svoju dcéru za ženu.“

            „To sa nikdy nestane,“ povedal Owen, „ale akú podobu má tento netvor?“

            „V podobe je to človek, ale postavou je to obor,“ odpovedal gróf, „a bolo by oveľa lepšie, keby zabil mojich synov, ako keby som sa mal vzdať svojej dcéry.“

            Na druhý deň skoro ráno obyvateľov hradu zobudil veľký hluk a zistili, že obor prišiel s dvomi mladými mužmi. Owen si rýchlo obliekol brnenie a vyšiel obrovi v ústrety a lev mu bol v pätách. Keď veľké zviera uvidelo tvrdé údery, ktoré obor uštedril jeho pánovi, vrhlo sa mu po krku a netvor mal veľa práce, aby ho odbil.

            „Veru,“ povedal obor, „keby nebolo toho leva, nemal by som v boji s tebou žiadne ťažkosti.“ Keď to Owen počul, pocítil hanbu, že nedokázal obra premôcť vlastným mečom, a tak vzal leva, zavrel ho do jednej z hradných veží a vrátil sa do boja. Lev však podľa zvuku úderov spoznal, že boj sa pre Owena vyvíja zle, a tak vyliezol hore, až sa dostal na vrchol veže, kde boli dvere na strechu, a z veže vyskočil na hradby a z hradieb na zem. Potom s hlasným revom skočil na obra, ktorý pod nárazom jeho laby padol mŕtvy.

            Teraz sa šero na hrade zmenilo na radosť a gróf prosil Owena, aby zostal s ním, kým mu neusporiada hostinu, ale rytier povedal, že má inú prácu, a odišiel späť na miesto, kde nechal Lunedu, a lev mu bol v pätách. Keď tam prišiel, uvidel, že sa rozhorel veľký oheň a dvaja mládenci vyviedli dievčinu, aby ju hodili na hromadu.

            „Zastavte!“ zvolal a vrhol sa k nim. „Z čoho ju obviňujete?“

            „Chválila sa, že žiadny muž na svete sa nevyrovná Owenovi,“ povedali, „zavreli sme ju do jaskyne a dohodli sme sa, že ju nevyslobodí nikto iný ako sám Owen, a ak nepríde do určitého dňa, zomrie. A teraz ten čas uplynul a niet po ňom ani stopy.“

            „Pravdu povediac, je to dobrý rytier, a keby vedel, že je dievčina v nebezpečenstve, prišiel by ju zachrániť,“ povedal Owen, „ale prijmite ma namiesto neho, prosím vás.“

            „Prijmeme,“ odpovedali a začal sa boj.

            Mladíci bojovali dobre a tvrdo tlačili na Owena, a keď to lev videl, prišiel svojmu pánovi na pomoc. Mladíci však dali znamenie, aby sa boj zastavil, a povedali:

            „Veliteľ, bolo dohodnuté, že budeme bojovať len s tebou, a je pre nás ťažšie bojovať s touto šelmou ako s tebou.“

            Potom Owen zavrel leva do jaskyne, v ktorej bola uväznená dievčina, a prednú stranu zatarasil kameňmi. Boj s obrom ho však veľmi vyčerpal, a mladíci bojovali dobre a tlačili ho viac ako predtým. Keď to lev uvidel, vydal zo seba hlasný rev, prerazil kamene, vrhol sa na mladíkov a zabil ich. A tak bola Luneda nakoniec vyslobodená.

            Potom sa dievčina s Owenom vrátila na koni do krajiny pani z fontány. A on vzal pani so sebou na Artušov dvor, kde žili šťastne až do smrti.

[@ Poviedka z Mabinogionu, Andrew Lang, Robert Hodosi]