12*24*/409*/ Dobrý škriatok z jazera ***(2,06k)

Kedysi dávno žil vo Francúzsku muž, ktorý sa volal Jalm Riu. Mohli by ste prejsť celý deň a nestretnúť nikoho šťastnejšieho alebo spokojnejšieho, lebo mal veľké hospodárstvo, veľa peňazí a predovšetkým dcéru Barbajku, najpôvabnejšiu tanečnicu a najlepšie oblečené dievča na celom vidieku. Keď sa na sviatky objavila vo vyšívanom klobúku, piatich spodničkách, z ktorých každá bola o niečo kratšia ako druhá, a v topánkach so striebornými prackami, všetky ženy boli plné závisti. Ale Barbajke bolo jedno, čo si budú šepkať za jej chrbtom, lebo vedela, že jej šaty sú krajšie ako všetky ostatné a že má viac partnerov ako ktorékoľvek iné dievča.

            Spomedzi všetkých mladých mužov, ktorí sa chceli oženiť s Barbajkou, jej najviac prirástol k srdcu správca farmy jej otca. Ale keďže mal drsné spôsoby a bol mimoriadne škaredý, nemala mu čo povedať, a čo bolo horšie, často sa mu s ostatnými posmievala.

            Jerguš, lebo tak sa volal, sa to samozrejme dozvedel a bol z toho veľmi nešťastný. Napriek tomu nechcel opustiť farmu a hľadať si prácu inde, ako by mohol, lebo potom by Barbajku vôbec nevidel, a akú cenu by mal preňho život bez nej?

            Jedného večera privádzal kone z poľa a cestou domov sa zastavil pri malom jazierku, aby im dal napiť. Bol unavený dlhou celodennou prácou, stál s rukou na hrive jedného zo zvierat, čakal, kým sa napijú, a celý čas myslel na Barbajku, keď sa z blízkeho porastu ozval hlas.

            „Čo sa deje, Jerguš? Ešte si nesmieš zúfať.“

            Mladík prekvapene zdvihol zrak a spýtal sa, že kto je tam.

            „To som ja, škriatok z jazera,“ odpovedal hlas.

            „Ale kde si?“ spýtal sa Jerguš.

            „Pozri sa zblízka a uvidíš ma medzi trstinou v podobe malého zeleného žabiaka. Môžem na seba vziať,“ dodal hrdo, „akúkoľvek podobu si vyberiem, a dokonca, čo je oveľa ťažšie, môžem byť neviditeľný, ak chcem.“

            „Tak sa mi ukáž v podobe, v akej sa zvyčajne zjavuje tvoja rodina,“ odpovedal Jerguš.

            „Samozrejme, ak si to želáš,“ a žabiak vyskočil na chrbát jedného z koní a zmenil sa na malého trpaslíka, celého oblečeného v zelenom.

            Táto premena Jerguša trochu vystrašila, ale hnedák mu odkázal, aby sa nebál, lebo mu nechce ublížiť, ba dúfal, že bude Jergušovi nejako užitočný.

            „Ale prečo sa o mňa tak zaujímaš?“ spýtal sa sedliak podozrievavo.

            „Kvôli službe, ktorú si mi preukázal minulú zimu a na ktorú som nikdy nezabudol,“ odpovedal drobný chlapík. „Určite vieš, že korigány – zlomyseľné víly, ktoré žijú v krajine Bielej kukurice, vyhlásili vojnu dobrým škriatkom, pretože sme priateľmi ľudí. Preto sme sa museli uchýliť do vzdialených krajín a najprv sa skrývať pod rôznymi zvieracími podobami. Odvtedy sme sa sčasti zo zvyku a sčasti na pobavenie naďalej premieňali, a práve takýmto spôsobom som ťa spoznal.“

            „Ako?“ zvolal Jerguš plný údivu.

            „Spomínaš si, ako si pred tromi mesiacmi kopal na poli pri rieke a našiel si slávika chyteného do siete?“

            „Áno,“ odpovedal Jerguš, „veľmi dobre si to pamätám, otvoril som sieť a pustil som ho na slobodu.“

            „No, ja som bol ten slávik a odvtedy som si sľúbil, že budem tvojím priateľom, a keďže sa chceš oženiť s Barbajkou, dokážem pravdivosť svojich slov tým, že ti s tým pomôžem.“

            „Ach, môj malý škriatok, ak to dokážeš, nie je nič, čo by som ti nedal, okrem svojej duše.“

            „Tak sa na mňa spoľahni,“ odvetil trpaslík, „a ja ti sľubujem, že o niekoľko mesiacov budeš pánom farmy a Barbajky.“

„Ale ako to chceš urobiť?“ zvolal Jerguš udivene.

            „To je moja vec. Možno ti to poviem neskôr. Zatiaľ len jedz a spi, a o nič sa nestaraj.“

            Jerguš vyhlásil, že nič jednoduchšie už nemôže byť, a potom si zložil klobúk, srdečne sa poďakoval trpaslíkovi a viedol kone späť na farmu.

            Nasledujúce ráno bol sviatok a Barbajka sa zobudila skôr ako zvyčajne, pretože chcela čo najskôr skončiť s prácou a byť pripravená vyraziť na tanečnú zábavu, ktorá sa mala konať neďaleko. Najskôr išla do kravína, ktorý mala za povinnosť udržiavať v čistote, ale na svoje počudovanie našla čerstvú slamu, stojany naplnené senom, kravy podojené, a vedrá stáli úhľadne v jednom rade.

            „Samozrejme, Jerguš to musel urobiť v nádeji, že mu zatancujem,“ pomyslela si, a keď ho stretla pred dverami, zastavila sa a poďakovala mu za pomoc. Jerguš jej však len stroho odpovedal, že nevie, o čom hovorí. Ale táto odpoveď ju ešte viac utvrdila v tom, že to bol on a nikto iný.

            To isté sa dialo každý deň a nikdy nebol kravín taký čistý ani kravy také tučné. Ráno a večer Barbajka nachádzala hlinené hrnce plné mlieka a pol kila čerstvo namúteného masla ozdobeného lístím. Po niekoľkých týždňoch si na tento stav tak zvykla, že vstávala len načas, aby pripravila raňajky.

            Čoskoro sa aj to stalo zbytočným, pretože prišiel deň, keď zišla dolu a zistila, že dom je pozametaný, nábytok vyleštený, oheň zapálený, a jedlo pripravené. Takže jej nezostávalo nič iné, len zazvoniť na veľký zvon, ktorý zvolával robotníkov z polí, aby prišli a najedli sa. Aj to bola podľa nej Jergušova práca a nemohla sa ubrániť pocitu, že takýto manžel by bol veľmi užitočný pre dievča, ktoré rado leží v posteli a zabáva sa.

            Barbajke skutočne stačilo iba vysloviť želanie, aby bolo splnené. Ak fúkal studený vietor alebo bolo horúce slnko a ona sa bála vyjsť von, aby si nepokazila pleť, stačilo, aby zbehla k blízkemu prameňu a potichu povedala: „Chcela by som, aby boli moje hrnce plné a moja mokrá bielizeň natiahnutá na živom plote, aby uschla,“ a už o tom nemusela premýšľať.

            Ak sa jej zdalo, že žitný chlieb sa pečie príliš pomaly alebo že pec sa dlho zohrieva, len zašepkala: „Chcela by som vidieť svojich šesť chlebov na polici nad chlebníkom,“ a o dve hodiny tam už boli.

            Ak bola príliš lenivá na to, aby šla celú cestu na trh po špinavej ceste, večer predtým nahlas povedala: „Prečo sa už nie som naspäť z Morlé s prázdnym hrncom na mlieko, s miskou masla v ňom, s pol kilom lesných čerešní na drevenom tanieri, a s peniazmi, ktoré som zarobila, vo vrecku zástery?“ a ráno, keď vstala, hľa, pri nohách jej postele stál prázdny hrniec na mlieko s miskou na maslo vo vnútri, čierne čerešne na drevenom tanieri a šesť nových strieborných vo vrecku zástery. A ona verila, že za to všetko vďačí Jergušovi a že sa bez neho už nezaobíde ani v myšlienkach.

            Keď veci dospeli až sem, škriatok povedal mladíkovi, že by mal čo najskôr požiadať Barbajku o ruku. A dievča sa tentoraz hrubo neodvrátilo, ale trpezlivo počúvalo až do konca. V jej očiach bol síce škaredý a nešikovný ako vždy, ale určite by z neho bol nanajvýš užitočný manžel, a ona by mohla každé ráno spať až do raňajok ako mladá dáma. A čo sa týka zvyšku dňa, ten by jej ani z polovice nestačil na všetko, čo chcela urobiť. Nosila by krásne šaty, ktoré by prišli, keď by si ich želala, a navštevovala by susedky, ktoré by celý čas umierali od závisti, a mohla by tancovať, koľko by chcela. Jerguš by tu bol vždy, aby pre ňu pracoval, šetril a dával na ňu pozor. A tak Barbajka ako dobre vychované dievča odpovedala, že by to malo byť tak, ako si to želá jej otec. Pretože dobre vedela, že starý Riu často hovorieval, že po jeho smrti už nebude nikoho iného, kto by bol taký schopný viesť hospodárstvo ako on.

            Svadba sa uskutočnila nasledujúci mesiac a o niekoľko dní neskôr starý pán celkom náhle zomrel. Teraz sa Jerguš musel o všetko postarať sám a akosi sa mu to nezdalo také ľahké, ako keď bol farmár nažive. Ale opäť nastúpil škriatok, ktorý bol lepší ako desať robotníkov. Bol to on, kto oral, sial a žal, a ak bolo treba, ako sa to občas stávalo, rýchlo vykonať nejakú prácu, škriatok zavolal niekoľkých svojich priateľov, a len čo sa rozvidnelo, bolo možné vidieť na poli zástup malých trpaslíkov, ktorí sa zaoberali motykou, vidlami alebo kosákom. Ale kým sa ľudia objavili, všetko bolo hotové a trpaslíci zmizli.

            A jediná platba, o ktorú si škriatok kedy požiadal, bola miska vývaru. Odo dňa svadby Barbajka s prekvapením a hnevom konštatovala, že sa pre ňu prestali robiť veci tak, ako sa robili celé týždne a mesiace predtým. Sťažovala sa Jergušovi na jeho lenivosť a on na ňu len hľadel a nechápal, o čom hovorí. Ale škriatok, ktorý stál vedľa, vybuchol smiechom a priznal, že všetky dobré služby, o ktorých hovorila, vykonal kvôli Jergušovi, ale že teraz má iné povinnosti a je najvyšší čas, aby sa o svoj dom postarala sama.

            Barbajka sa rozzúrila. Každé ráno, keď musela vstávať pred svitaním, aby podojila kravy a išla na trh, a každý večer, keď musela sedieť až do polnoci, aby stĺkla maslo, jej srdce sa napĺňalo hnevom na toho škriatka, ktorý spôsobil, že očakávala ľahký a príjemný život. Keď sa však pozrela na Jerguša a uvidela jeho červenú tvár, žmurkajúce oči a neupravené vlasy, jej hnev sa zdvojnásobil.

            „Keby nebolo teba, ty mizerný trpaslík!“ vravela medzi zubami, „keby nebolo teba, nikdy by som sa za toho muža nevydala a stále by som chodila na tanečné zábavy, kde by mi mladíci nosili darčeky v podobe orechov a čerešní, a hovorili by mi, že som najkrajšie dievča vo farnosti. Zatiaľ čo teraz nemôžem dostávať iné dary ako od svojho manžela. Nikdy nemôžem tancovať s iným ako so svojím manželom. Ach, ty nešťastný trpaslík, nikdy, nikdy ti to neodpustím!“

            Napriek jej zúrivým slovám nikto nevedel lepšie ako Barbajka strčiť svoju pýchu do vrecka, keď sa jej to hodilo. A keď dostala pozvanie na svadbu, prosila škriatka, aby jej zohnal koňa, na ktorom by tam mohla prísť. Na jej veľkú radosť súhlasil a vyzval ju, aby sa vydala do mesta trpaslíkov a povedala im, čo presne chce. Plná vzrušenia sa Barbajka vydala na cestu. Netrvalo dlho, a keď dorazila do mesta, išla rovno k trpaslíkom, ktorí sa radili na širokom zelenom mieste, a povedala im: „Počúvajte, priatelia! Prišla som vás poprosiť, aby ste mi požičali čierneho koňa, ktorý má oči, ústa, uši, uzdu a sedlo.“

            Sotva to dopovedala, objavil sa tam kôň, a ona nasadla na jeho chrbát a vydala sa do dediny, kde sa mala konať svadba.

            Spočiatku bola taká nadšená možnosťou oddychu od práce, ktorú nenávidela, že si nič nevšimla, ale čoskoro jej prišlo čudné, že keď prechádzala po cestách plných ľudí, všetci sa pri pohľade na jej koňa smiali. Nakoniec zachytila niekoľko slov, ktoré povedal jeden muž druhému. „Aha! Sedliakova žena predala chvost na svojom koni!“ a otočila sa v sedle. Áno, bola to pravda. Jej kôň nemal chvost! Zabudla si ho vypýtať a zlí trpaslíci jej príkaz splnili do bodky!“

            „V každom prípade tam čoskoro budem,“ pomyslela si, potriasla opratami a pokúsila sa popohnať koňa do cvalu. Nebolo to však nič platné, odmietol cválať a kráčal pomaly ďalej. A ona bola nútená počúvať všetky vtipy, ktoré sa na ňu zosypali.

            Večer sa vrátila na farmu nahnevaná ako nikdy predtým a celkom rozhodnutá pomstiť sa škriatkovi, kedykoľvek bude mať príležitosť, čo sa stalo veľmi skoro.

            Bola jar a práve to ročné obdobie, keď trpaslíci usporadúvali svoje slávnosti, a tak sa jedného dňa škriatok spýtal Jerguša, či môže priviesť svojich priateľov na večeru do jeho veľkej stodoly a či im dovolí zatancovať si tam. Jerguš bol, samozrejme, veľmi rád, že môže pre škriatka urobiť čokoľvek, a prikázal Barbajke, aby v stodole rozprestrela svoje najlepšie obrusy a pripravila množstvo malých chlebíčkov a palaciniek, a okrem toho aby ušetrila všetko mlieko, ktoré v to ráno dali kravy. Čakal, že odmietne, lebo vedel, že nenávidí trpaslíkov, ale ona nič nepovedala a pripravila večeru, ako jej prikázal.

            Keď bolo všetko pripravené, trpaslíci v nových zelených oblekoch sa hrnuli dnu, veľmi šťastní a veselí, a posadili sa za stôl. O chvíľu však všetci s krikom vyskočili a s krikom utekali preč, lebo Barbajka im pod nohy položila panvice so žeravým uhlím a všetky ich úbohé prsty na nohách boli popálené.

            „Na to rýchlo nezabudnete,“ povedala a sama pre seba sa pochmúrne usmiala, ale o chvíľu boli opäť späť s veľkými hrncami vody, ktoré vyliali na oheň. Potom sa chytili za ruky a tancovali okolo neho a spievali:

            „Zlá zradkyňa, Barbajka Riu, naše úbohé prsty si popálila; teraz sa ponáhľame z tvojej siene, a smolu ti vo všetkom zaželáme.“

            V ten večer navždy opustili krajinu a Jerguš bez ich pomoci chudobnel a chudobnel, až napokon zomrel od biedy, kým Barbajka bola rada, že si našla prácu na trhu v Morlé..

[@ E. Souvestre, Andrew Lang, Robert Hodosi]